Modlil sa Mojžiš pred tvárou Pána, Boha svojho, a hovoril: Prečo sa, Pane, hneváš na svoj ľud? Utíš hnev srdca svojho, spomni si na Abraháma, Izáka a Jakuba, ktorým si prísahou sľúbil zem, oplývajúcu mliekom a medom. I usmieril sa Pán a upustil od pohromy, ktorou hrozil svojmu ľudu.
Ale Mojžiš sa pokúšal upokojiť Pána, svojho Boha, a hovoril: „Prečo by mal, Pane, vybúšiť tvoj hnev proti ľudu?! Spomeň si na svojich služobníkov Abraháma, Izáka a Izraela, ktorým si na seba samého prisahal a prisľúbil. A Pán oľutoval nešťastie, ktorým chcel navštíviť svoj ľud.
Ale Mojžiš prosil Pána, svojho Boha, a riekol: Pane, prečo sa rozpálil tvoj hnev proti tvojmu ľudu[1], ktorý si vyviedol zo zeme egyptskej v sile veľkej a v ruke mocnej? Rozpomeň sa na Abrahama, lzáka a Jakuba, svojich služobníkov, ktorým si prisahal skrze seba samého a povedal: „Rozmnožím, ako hviezdy na nebi, vaše semeno, a všetku tu zem, o ktorej som mluvil, dám vášmu semenu, a budete ňou dedične vládnuť vždycky.“ usmieril sa Pán, tak že neučinil to zlé, čo proti svojmu ľudu riekol.
[1] Viac tvoj ľud nežli môj, lebo si si ho tak mnohými zázraky získal. Či k tomu ten spáchaný hriech dostačí, aby si zavrhol ľud, za ktorý si tak veliké veci činil?
[1] Viac tvoj ľud nežli môj, lebo si si ho tak mnohými zázraky získal. Či k tomu ten spáchaný hriech dostačí, aby si zavrhol ľud, za ktorý si tak veliké veci činil?
