Za onoho času hovoril Ježiš veľkňazom a farizejom v podobenstvách: Kráľovstvo nebeské sa podobá človeku - kráľovi, ktorý vystrojil svadbu svojmu synovi. Poslal svojich sluhov, aby zavolali pozvaných na svadbu; ale (pozvaní) nechceli prísť. Preto opäť poslal iných sluhov s odkazom: Povedzte pozvaným: Hľa, pripravil som už svoju hostinu; moje voly a ostatný kŕmny dobytok je už pozabíjaný a všetko je pripravené. Poďte na svadbu! No oni nedbali na to, ale sa porozchádzali, jeden na svoje polia, iný po svojom obchode. Ba ostatní pochytali jeho sluhov, zhanobili ich a pozabíjali. Kráľ však, keď sa o tom dopočul, rozhneval sa, poslal svoje vojsko, tých vrahov zahubil a ich mesto podpálil. Potom povedal svojim sluhom: Svadba je pripravená, ale pozvaní neboli jej hodní. Preto iďte na krížne cesty, a kohokoľvek nájdete, zavolajte ho na svadbu. Sluhovia vyšli na cesty a posháňali všetkých, ktorých len našli, tak zlých ako i dobrých. I naplnila sa svadobná sieň hodovníkmi. Keď potom kráľ vošiel, aby si pozrel hodovníkov, zbadal tam človeka, neoblečeného do svadobného rúcha. I povedal mu: Priateľu, akože si sa opovážil sem vojsť bez svadobného rúcha? Ten však ostal bez slova. Vtedy rozkázal kráľ sluhom: Sviažte mu ruky a nohy. Vyhoďte ho do vonkajšej tmy; tam bude plač a škrípanie zubmi. Lebo mnoho je povolaných, ale málo vyvolených.
A Ježiš im znova hovoril v podobenstvách[1]: „Nebeské kráľovstvo sa podobá kráľovi, ktorý vystrojil svadbu svojmu synovi. Poslal svojich sluhov, aby zavolali pozvaných na svadbu. Ale oni nechceli ísť. Znova poslal iných sluhov s odkazom: »Povedzte pozvaným: Hostinu som už prichystal, voly a kŕmny dobytok sú pozabíjané a všetko je pripravené; poďte na svadbu!« Ale oni na to nedbali a odišli: jeden na svoje pole, iný za svojím obchodom. Ostatní jeho sluhov pochytali, potupili a zabili. Kráľ sa rozhneval, poslal svoje vojská, vrahov zahubil a ich mesto podpálil. Potom povedal svojim sluhom: »Svadba je pripravená, ale pozvaní jej neboli hodni. Choďte preto na rázcestia a všetkých, čo nájdete, zavolajte na svadbu.« Sluhovia vyšli na cesty a zhromaždili všetkých, ktorých našli, zlých aj dobrých; a svadobná sieň sa naplnila hosťami. Keď kráľ vošiel pozrieť si hostí, zbadal tam človeka, ktorý nebol oblečený do svadobného odevu. Povedal mu: »Priateľu, ako si sem mohol vojsť bez svadobného odevu?« On onemel. Tu kráľ povedal sluhom: »Zviažte mu nohy i ruky a vyhoďte ho von do tmy; tam bude plač a škrípanie zubami.« Lebo mnoho[2] je povolaných, ale málo vyvolených.“
[1] Lk 14, 16–24. Vinu židov, ktorej sa dopustili odmietnutím ponúknutej spásy, Matúš znázorňuje troma podobenstvami: o dvoch synoch (21,28-32), o zlých vinohradníkoch (21,33-46) a o svadbe kráľovho syna (22,1-14). Boh verne podľa proroctiev poslal svojho Syna najmä na dobro a spásu Židov. Oni však jeho pozvanie odmietli. Preto sa obracia na pohanov a ich pozýva do Božieho kráľovstva.
[2] Slovo „mnoho“ vyjadruje všeobecnosť, podobne ako v 20, 28. „Málo“ zasa znamená, že nie každý spĺňa podmienky na pozvanie k spáse.
Tu prehovoril Ježiš, rozprával im opäť v podobenstvách a riekol: Podobné je kráľovstvo nebeské človeku kráľovi, ktorý robil svatbu svojmu synovi.[1] I poslal svojich sluhov zavolať pozvaných na svatbu; a nechceli prísť. Opäť poslal iných sluhov a riekol: Povedzte pozvaným: Hľa, prihotovil som svoj obed; moje voly a krmný hyd sú pozabíjané a všetko je pripravené; poďte na svatbu.[2] Ale oni nedbali a odišli: jeden na svoj dvorec, iný zas po svojom obchode.[3] Ostatní[4] však pochytali jeho sluhov a potupne pohanených pozabíjali. Keď to kráľ počul, rozhneval sa; a poslal svoje vojská, zahubil tých vrahov, a podpálil im mesto.[5] Vtedy riekol svojim sluhom[6]: Svatba je síce pripravená, ale tí, ktorí boli pozvaní, neboli hodni. Iďte teda na krížne cesty, a ktorýchkoľvek nájdete, povolajte na svatbu.[7] I vyšli jeho sluhovia na cesty, a shromaždili všetkých, ktorých našli, zlých i dobrých, až naplnila sa svatba stolujúcimi. Tu vošiel kráľ pozrieť si stolujúcich, a videl tam človeka, neodetého rúchom svatobným[8], i riekol mu: Priateľu, jako si sem vošiel, keď nemáš rúcha svatobného? Tu ten onemel. Vtedy riekol kráľ posluhom: Sviažte mu ruky a nohy a vyhoďte ho do tmy zovnútornej[9]; tam bude plač a škrípanie zubov. Lebo mnoho je povolaných, ale málo vyvolených.[10]
[1] Kráľ je Boh; syn je P. Ježiš; jeho nevesta je cirkev; sluhovia kráľovi, ktorých prvýkrát poslal povolávať na svatbu, boli proroci; pozvaní sú Židia. Na svatbu u Židov povolávalo sa dvakrát; sluhovia, čo išli volať po druhé, sú: sv. Ján Krst. a apoštolovia.
[2] Do cirkvi.
[3] Pre starosti zemské prepásli radosti večné.
[4] Tak sa zdá, že pod ostatnými majú sa rozumieť rozkošníci.
[5] Asi 40 rokov po smrti Kristovej vojská rímske zničily kráľovstvo židovské, mnoho Židov pobily a Jeruzalem sborily a vypálily.
[6] T. j. apoštolom.
[7] Pohanov do cirkvi.
[8] Pod svatobným rúchom má sa rozumieť ctnostný život, alebo i posväcujúca milosť.
[9] Hostiny odbavovaly sa v noci; keď teda vyhodily človeka von, prišiel do tmy, a od hanby a hnevu škrípal zubmi. Obraz pekelného trestu.
[10] Povolaní sú všetci ľudia, ale všetci nebudú spasení.