Nedeľa Turíčna. Dominica Pentecostes. Lekcia (Sk 2, 1-11)

Keď nadišiel sviatok päťdesiateho dňa (po Veľkej noci), všetci učeníci boli shromaždení na tom mieste. Tu zrazu zaznel s neba hukot, ako by sa hnal prudký vietor, a naplnil celý dom, v ktorom boli. I zjavily sa nad nimi ako by ohnivé jazyky a rozdelily sa tak, že nad každým jedným z nich sa postavil (jeden); všetkých naplnil Duch Svätý, a začali hovoriť cudzími jazykmi tak, ako im ten Duch vnukol ozvať sa. V Jeruzaleme sa boli osadili Židia, bohabojní ľudia zo všetkých národov, ktoré sú pod nebom. Keď sa teda strhol tento hukot, sbehol sa veľký zástup a užasol, lebo každý jeden ich počul hovoriť svojou vlastnou rečou. Celí unesení od údivu pýtali sa: Či títo všetci, ktorí hovoria, nie sú Galilejčania? A akože ich každý jeden počujeme hovoriť naším vlastným jazykom, v ktorom sme sa zrodili? My Parti, Médi, Elamíti a obyvatelia Mezopotámie, Judska, Kapadocie, Pontu a Ázie, Frýgie a Pamfýlie, Egypta a líbyjských krajov okolo Cyrény, prisťahovaní Rimania, tak Židia ako obrátenci, Kréťania a Arabi, (všetci) ich počujeme hovoriť našimi slastnými jazykmi o veľkých skutkoch Božích.

Keď prišiel deň Turíc, boli všetci vedno na tom istom mieste.[1] Tu sa náhle strhol hukot z neba, ako keď sa ženie prudký vietor, a naplnil celý dom, v ktorom boli. I zjavili sa im akoby ohnivé jazyky, ktoré sa rozdelili, a na každom z nich spočinul jeden. Všetkých naplnil Duch Svätý a začali hovoriť inými jazykmi, ako im Duch dával hovoriť. V Jeruzaleme boli Židia, nábožní ľudia zo všetkých národov, čo sú pod nebom. Keď sa teda strhol tento hukot, mnoho sa ich zbehlo a boli zmätení, lebo každý ich počul hovoriť svojím jazykom. I stŕpli a udivení vraveli: „Nie sú títo všetci, čo tu hovoria, Galilejčania? A ako to, že ich každý z nás počuje vo svojom vlastnom jazyku, v ktorom sme sa narodili? My, Parti, Médi, Elamčania, obyvatelia Mezopotámie, Judey a Kappadócie, Pontu a Ázie, Frýgie a Pamfýlie, Egypta a líbyjských krajov okolo Cyrény, prisťahovaní Rimania, Židia aj prozelyti, Kréťania i Arabi[2]: počujeme ich vo svojich jazykoch hovoriť o veľkých Božích skutkoch.“

[1] Turíce sa slávili v päťdesiaty deň po Veľkej noci (gr. pentekostés).
[2] Jednotlivé národy sa uvádzajú v geografickom poradí od východu smerom na západ. Prozelyti sú pohania, čo sa pridali k židovstvu, prijali obriezku a židovský zákon. Okrem prozelytov boli aj tzv „sebómenoi ten Theón“ alebo „foboúmenoi ten Theón“ – čiže „bohabojní“ – teda pohania, čo uctievali Boha Izraelitov, chodili do synagógy, ale neprijali obriezku (porov. Sk 10, 2; 10, 22; 13, 16; 13, 26; 16, 14; 17, 4; 17, 17; 18, 7).

A keď sa naplnilo päťdesiat dní[1], boli všetci spolu na tom istom mieste; a znenadála nastal s neba hukot, akoby prichádzajúceho prudkého vetra[2], a naplnil celý ten dom, kde sedeli. I ukázaly sa im rozdelené jazyky, jakoby oheň, a posadil sa ponad každého z nich[3]; a naplnení boli všetci Duchom svätým, a začali mluviť rozličnými jazykmi, jako Duch svätý dával sa im vysloviť. A boli v Jeruzaleme prebývajúci Židia, nábožní mužovia zo všelikého národa, ktorý je pod nebom. A keď zavznel ten zvuk, sbehlo sa množstvo a zmiatlo sa na mysli, poneváč každý počul ich mluviť svojím jazykom. A ustrnuli všetci, divili sa a riekli: Či, hľa, títo všetci, ktorí mluvia, nie sú Galilejčania? A jakože sme my počuli každý svoje vlastné nárečie, v ktorom sme sa narodili? Parti, a Medi, a Elamiti, a tí, ktorí obývajú Mezopotamsko, Judsko a Kapadociu, Pontus a Áziu, Frigiu a Pamfiliu, Egypt i kraje lybické, ktoré sú vedľa Cyrény, a prisťahovaní Rimani; Židia i obrátenci[4], Kréťani aj Arabi, počuli sme ich mluviť našimi jazykmi veliké skutky Božie.

[1] Rozumej: od Veľkej noci, na Turíce.
[2] S hlukom sostúpil Duch svätý, aby sa apoštolovia i zovňajším spôsobom presvedčili o jeho sostúpení.
[3] Jazyk označoval dar výmluvnosti, oheň osvietenie a horlivosť.
[4] Proselyti a či na vieru židovskú obrátení pohani, vlastne prišelci.