| ||||||
| Sv. František Salesský bol vzorom najvrúcnejšej lásky k Bohu i ľuďom, a ako sám nasledovať chcel vo lásku Spasiteľovu, tak aj iných učil tomuto slovom, písmom a predovšetkým skutkami. Asi tri míle od mesta Annecy ležal zámok Sales, sídlo grófov Salesských. V tomto zámku narodil sa František 21. augusta roku 1567. V peknom, ale slabom tele dieťaťa vyvinula sa pekná a silná duša. Otec jeho, František gróf zo Salesu, z počiatku sám ho vyučoval a hľadel v srdci syna svojho vzbudiť city ku všetkému, čo veľké a pekné; pobožná matka, Františka zo Sionas, vychovávala ho ale v bázni Božej, modlievala sa s ním, vodievala ho so sebou do kostola, brala ho so sebou k chudobným a nemocným, aby vzbudila v ňom lásku ku blížnym. Od ôsmeho roku bol v kollegiume (verejnej škole) v meste Annecy a od roku dvanásteho do osemnásteho v hlavných školách mesta Parížu, aby sa tam vycvičil vo vysokých vedách. V učení, v ktorom s najväčšou usilovnosťou pokračoval, nikdy nezapomenul na modlitbu. Ako dieťa, plný dôvery, oddal sa do materinských rukú Matky Božej, a aby sa jej zaľúbil a nevinnosť svoju zachoval, pred obrazom jej sľubom k večnej čistote sa zaviazal. Od tej doby každý deň modlieval sa k pocte milostnej Matky svojej sv. Ruženec, ktorú pobožnosť nikdy po celý život svoj ani pri najpotrebnejších zamestnaniach vykonať neopominul. Preto tiež ale vždy na tele i na duši nepoškvrneným zostal i vtedy, keď k hriechu najviac vábený a ponúkaný bol. V osemnástom roku prišiel František na rozkaz otca svojho do Padovy, aby tam práva študoval; v tomto meste boli študujúci veľmi rozpustili a nemravní, ktorých to veľmi mrzelo, že František len pre seba žije a s nimi obcovať nechce. Aby nepodľahol pokušeniam súdruhov svojich, rozmnožil umrtvovanie tela svojho, pôsty a bdenie na toľko, že útlé telo jeho to viac znášať nevládalo; upadol do ťažkej nemoce, ktorá ho až na kraj hrobu priviedla. Nevyzkúmateľná však rada božská iné ustanovila: František sa zotavil navzdor tomu, že lekári vzdali sa nádeje naň, a dokonav svoje štúdia, vrátil sa domov k svojej rodine. Mladý gróf, prijdúc domov, bol pýchou a radosťou svojich rodičov; oči jejich s úľubou spočívaly na jeho pôvabnej postave a srdcia ich unášaly sa blaženou nádejou. Z krásnych šľachtických dcér vyvolili mu najkrajšiu za nevestu. Ač práve tejto žiadosti svojich rodičov vyhoveť nemohol, vstúpil predsa do štátnej služby, pretože úmysel svoj, že stane sa kňazom, rodičom svojim vyzradiť nechcel, aby ich nezarmútil a nádeje ich zrazu nezmaril. Časom sveril sa predsa svojmu príbuznému, Ludvikovi zo Salesu, kanonikovi Ženevskému, ktorý pre neho svojím vplyvom vyprostredkoval prepoštstvo pri sídelnom chráme Ženevskom. S vymenovacou listinou vstúpil František pred svojho otca a srdečne ho prosil o otcovské pozvolenie, tak že mu otec napokon so slzami v očiach povedal: «Synu môj, toto je prvá bolesť, ktorú si mi spôsobil; je-li to však vôľa Božia, iď a Učiň, ako sa Bohu ľúbi; buď šťastlivý ty, a skrze teba iní; toto je moja úprimná žiadosť. František prijal na to posvätenie na kňažstvo v predpísaných lehotách a nastúpil roku 1593 uprázdnené miesto prepošta, plniac svoje povinnosti duchovné s horlivosťou kňaza dokonalého. Zvlášte ležalo mu na srdci spasenie duší neučeného, chudobného ľudu a obrátenie bludárov. Chodil po dedinách a dvoroch; vchádzal do chalúp ľudí chudobných a vyučoval ich v náboženstve, podporujúc ich hojne almužnou. Toto, ako tiež jeho veľká tichosť a prívetivosť, získaly mu srdcia všetkých, takže skoro okolo mesta Annecy, kde sa zdržoval, všetko sa zmenilo, a cnosť a náboženstvo všade zkvetalo. S týmto však nebol ešte spokojný; najviac snažil sa blúdiacich k pravde obrátiť. Savojsko bolo vtedy bludami kacíra Kalvína naprosto nakazené. Vojvoda Savojský prosil knieža-biskupa Ženevského o horlivých kňazov k vykoreneniu bludného učenia v tejto zemi. František sám sa uchádzal u biskupa o túto preťažkú úlohu. A neočakávaný bol prospech missie, ktorú tak dobrovoľne podujal. František, sprevádzaný príbuzným svojím Ludvikom Salesským, horlivým to kňazom, vydal sa na cestu do oných zemí, kde už od dávna nevideli kňaza katolíckeho, kde držali pápeža za antikrista, kde nebolo iného vídať, než zrúcané chrámy, zbúrané kláštory, polámané kríže a kde srdcia ľudu naplnené boly nenávisťou proti náboženstvu katolíckemu. On však nebál sa žiadneho nebezpečia, ani smrti. V jednej ruke sv. Písmo a v druhej palicu, oblečený v rúchu jednoduchom, šiel všade pešky. Vľúdnosťou a ľúbeznosťou svojou rozptýlil predsudky rozkolníkov a získal všetky šľachetnejšie duše. Húfom hrnuli sa k nemu blúdiaci, ako by boli pútaní k nemu vyššou, zázračnou mocou. On však v poníženosti srdca svojeho modlil sa neustále k Bohu, aby ráčil udeliť požehnanie účinkovaniu jeho; a Všemohúci ho aj hojne požehnal, lebo behom štyroch rokov viac než 72 tisíc blúdiacich duší zpät priviedol do lona cirkvi samospasiteľnej. S pomocou Božou založil v tomto opustenom kraji viacej fár, poslal ta horlivých, dokonalých kňazov a vrátil sa zpiatky do mesta Annecy. Na to za koadjútora (pomocníka) a nástupcu biskupa Ženevského vyvolený, po smrti biskupa Klaudia r. 1602 vo farskom kostole mestečka Tharnesu, v ktorom bol i pokrstený, za biskupa posvätený bol. Vo vysokej dôstojnosti tejto býval vždy ponížený a nad mieru láskavý ku každému, tak k bohatému ako i k chudobnému, lebo on v každom človekovi videl to, čo bol sám, človeka totiž na obraz Boží stvoreného. Pri nadľudských prácach, aké bol sv. František ako missionár a pozdejšie ako biskup v Ženeve ku cti a chvále Božej a k spaseniu duší podnikal; pri tak mnohých prenasledovaniach, nebezpečenstvách, potupách a pomluvách, aké vystáť musel: vynikal nielen vrúcnou dôverou v Boha, lež zvlášte všetko prevyšujúcou tichosťou. On sám uznáva,, že bol od prírody k prchlivosti náklonný; avšak ustavičným rozjímaním o tichosti Spasiteľa a neustálym bojom proti tejto zlej náklonnosti podarilo sa mu cnosť tichosti natoľko si osvojiť, že sa stala takmer druhou jeho priradenosťou a žiarila mu z očú. Svojím tichým, ľúbezným chovaním sa, získal on srdcia i tých najzarytejších kacírov. Z nesčíselných príkladov, ktoré toto stvrdzujú, uvedeme len jeden. Istý šľachtic velice nenávidel svätého. Aby sa na ňom pomstil, rozširoval o ňom všelijaké pomluvy a zlomyseľné upodozrievania. Sv. biskup však strvával na všetko toto zcela spokojný a nejavil ani najmenšieho rozhorčenia. Nad tým ešte viacej rozvzteklený šľachtic tiahol po niekoľko nocí so psami, lesnými trúbami a poľovníkmi pred príbytok svätého, vystrájajúc tam špatný hluk a lomoz. Rozdráždení služobníci biskupovi chceli pokarhať nočných nezbedníkov, biskup im to však prísne zakázal, tak že sa neopovážili proti jeho vôli jednal Šľachtic, nemohúc týmto spôsobom svätého dopáliť, dal mu skrze svojich sluhov naodkazovať tých najnehanebnejších vecí a všetky okná na biskupskom dome kamením povybíjať. Dozvediac sa o tom príbuzní svätého, prišli k nemu a doliehali na neho, aby žaloval nehanebníka. On však riekol im s najväčšou vľúdnosťou: «To neučiním, lebo by som tým vrhol šľachtica do záhuby, ja ho však chcem získať.» — Keď sa to šľachtic dozvedel, zahanbil sa velice. Niekoľko dní na to stretol sa svätý s týmto človekom v meste, premluvil k nemu s najväčšou zdvorilosťou a prosiac ho o jeho priateľstvo, so všetkou srdečnosťou ho objímal. Šľachtic, dojatý podivením nad touto nadmiernou tichosťou svätého, prosil ho za odpustenie, chcel mu dať zadosťučinie je, aké by len žiadal, a od tých čias stal sa najhorlivejším jeho priateľom. Pre nedostatok miesta nemožno nám opísať všetky skutky sv. Františka. On nešetril zdravia, nie života, aby ovečky svoje vyhľadal, chlebom života občerstvil a k spaseniu priviedol. Pri veľkej činnosti biskupského úradovania písal ešte knihy veľmi užitočné, v ktorých kresťanská dokonalosť v celej svojej kráse sa vypisuje. Svetoznáma je kniha jeho, ktorá má nápis: «Filothea, čili návod k zbožnému životu.» Knihou tou už tisíce a tisíce duší na cestu spasenia privedené boly. V záležitosťach vojvodu Savojského cestoval r. 1622, ač práve chorľavý, do Francúzska, onemocnel však v meste Lyone, kde porazilo ho; lekári, chcejúc ho vyliečiť, prikladali mu dľa tehdajšej obyčaje žeravé železo na hlavu a na hrdlo; keď mu pri tomto ukrutnom liečení nesmierna bolesť slzy vyrazila z očú, povedal: «Pane, čo tu mám ešte robiť ?» Jeden z prítomných povedal mu, aby sa radšej so sv. Martinom modlil: «S radosťou umriem, o Pane! Nebojím sa však života, jestli potrebný som ľudu tvojemu.» František ale odpovedal: «Nie je som ja Martin, lež sluha nehodný, ktorého ani Boh ani ľud nepotrebujem 28. decembra vydal krásnu dušu svoju Bohu v 56. roku veku svojho. Telo jeho s najväčšou veľkoleposťou prenesené bolo dňa 29. januára do mesta Annecy, kde v hlavnom kláštore ženskej rehole «Navštívenia,» ktorú bol založil, pochované je. Poučenie. Sv. František Salesský bol od priradenosti náklonný k hnevu; ale neustálym premáhaním sa to predsa tak ďaleko doviedol, že nikto neslyšal z úst jeho slova hnevivého a netrpezlivého. Jaknáhle spozoroval, že sa v ňom hnev hýbe, prestal hneď hovoriť a čakal, pokiaľ hnev v ňom neutíchol. Bodaj by v tomto všetci ľudia nasledovali sv. biskupa! Hnev je náruživosť, ktorá najviacej škodí človeku, z ktorej pochádzajú mnohé a ťažké hriechy. Vzdor tomu ale mnohí vymluvajú svoje hriechy tým, že boli v hneve; pravia totiž: toto alebo ono urobil som v hneve; hnev mňa premohol a nemohol som si pomôcť. Takáto výhovorka neplatí nič pred Bohom. Čo by si povedal ty k tomu, keďby ťa tvoj sused verejne hanil, tupil alebo na tele ti ublížil, potom ale tým sa vy ml úval, že to všetko len v hneve urobil ? Zdáliž by si bol spokojný s takou výhovorkou? Nemyslím. Ako teda môžeš žiadať, aby Pán Boh spokojný bol s tebou ? Drž sa v hneve ako sv. František. Cítiš-li, že sa hnev v tebe zdvíha, prestaň hovoriť, čakaj a rozmýšľaj nad tým, čo máš hovoril Netresci nikdy v hneve, lež čakaj, kým sa to v tebe utíši; potom až konaj, čo rozum kresťanský a zákon Boží dovoľuje. Túto radu dal nám už pred dávnymi časy sv. otec Augustín, praviac: «Keď sa hnev v tebe hýbe, premôž sa, nehovor a netresci. Keď sa myseľ tvoja utíši, potom až hovor a tresci. Každý človek má byť chytrý k slyšaniu, lež nenáhly k mluveniu a v hneve: pretože hnev človeka nečiní, čo pred Bohom spravodlivého je.» Modlitba. Popraj mi, o Bože! milosti, abych náruživosti svoje a predovšetkým náruživosť hnevu na úzde držal, jedine Teba miloval a jedine v Tebe svoj pokoj a blaženosť nalezal. Amen. |