Sv. Katarína, panna a mučenica
(25. 11.)
In: Truchlý, A.: Legenda čili čítanie o svätých a vyvolených božích. Sväzok 2. Trnava: Spolok sv. Adalberta (Vojtecha), 1907, 1579 s.


Svätý Augustín povedal: “Miluj vedu, ale ešte viac cnosť.» Túto radu sv. učiteľa cirkevného plnila dávno pred ním skvele sv. Katarína, ktorej blahoslavenú pamiatku svätá cirkev dnes oslavuje a ktorú Gréci nazývajú p o vždy čistou.

Sv. Katarína (Čistá) narodila sa okolo roku 290 a pochádzala z rodu kráľovského; otec jej mal byť kráľ Kontos. Ona bola vzdelaná vo všetkých vedách, podivnej krásy a veľmi bohatá. Žila za časov ukrutného a nemravného cisára Maximina Daju v meste Alexandrii v Egypte. V mladšom veku bola pohankou. Keď vyrástla na prekvetajúcu pannu, uchádzali sa o ruku vznešenej, čarokrásnej, učenej a bohatej panny mnohí mládenci z vysokého rodu; ale odbila každého a riekla, že nepodá ruku svoju nikomu, leda by bol urodenejším než ona, bohatším, učenejším a múdrejším. I stalo sa raz, že vyšla na blízku púšť a sišla sa tam so zbožným pustovníkom. Dala sa s ním do reči a keď sa jej pýtal, prečo žije v slobodnom stave, odpovedala mu, čo požaduje od budúceho manžela svojho. Pustovník riekol: «Keď uveríš v Ježiša Krista a keď dáš sa pokrstiť nájdeš ženícha, ktorý má všetky tie vlastnosti. On je z najvyššieho rodu, najbohatším, najučenejším a najmúdrejšími Tieto slová dojaly vznešenú pannu. A keď to zbadal pustovník, dal jej obrázok Matky Božej, ktorá držala na ramenách Ježiška. A riekol jej: «Toho ženícha nedostaneš bez pomoci Matky jeho. Vzývaj o pomoc Matku milosti, slúž pravému Bohu modlitbami, pôstom a rozjímaním nočným; i pros tú Matku Božiu, aby ukázala ti ženícha, po ktorom túži duša tvoja.» Katarína vrátila sa zamyslená do Alexandrie a rozvažovala slová pustovníkove. Cítila veľký nepokoj v srdci svojom a rozmýšľala celé noci. Konečne vzývala s veľkou vrúcnosťou Matku Božiu, ako predstavoval ju obrázok, a vedľa nej Syna Božieho, ale on odvracal sa od Katariny, že nemohla uzrieť tvár Jeho. I zarmútila sa a prosila Matku Božiu, aby ukázala jej milostivú tvár Syna svojho. Panna Mária oznámila jej, že keď chce vidieť tvár Syna jej, treba je najprv, aby poznala pravého Boha a dala sa pokrstiť. Katarína nemala pokoja po tomto zjavení; vyhľadala kresťanského kňaza, dala sa vyučiť základne vo sv. viere a bola pokrstená. I zjavila sa jej zase preblahoslavená Panna Mária vo snách v nevýslovnej kráse a predstavila jej Syna svojho, Pána Ježiša Krista, ktorý priblížil sa k nej a podal jej ako snúbenici Svojej prsteň, i predpovedal jej muky, ktoré podstúpi za sv. vieru. Keď ráno sa prebudila, uzrela na prste svojom červený pruh dookola. Od toho času žila sväté.

I prišiel, ako rozpráva cirkevný dejepisec Eusebius, cisár Maximin Daja do Alexandrie. Bol to surový a nemravný človek. V mladosti býval pastierom, pokrvný jeho, cisár Galerius, povolal ho k sebe, sveril opatere jeho kone svoje a neskôr vymenoval ho za generála pri vojsku a konečne za spolucisára. Ako podcisár spravoval Asiu a Egypt. Žil nemravne a krvavo prenasledoval úbohých kresťanov. Za panovania jeho žili pohania veľmi rozpustile a sužovali cnostných kresťanov; sám považoval nábožnosť kresťanov a čistotu mravov, ako píše kresťanský súveký spisovateľ Laktanc, za zločin a spreneverenie proti cisárom, kamkoľvek prišiel surový a bezbožný tyran, neúčtoval ohavné ženy a panny, ktoré dovádzaly mu necudní a zverskí dvoranovia vojaci, a mnohé kresťanky, ktoré vzdorovaly zverskému jeho pudu, podstupovaly rôzne mučenie a smrť. Toto zakúsila i sv. Catarina, ktorá v Alexandrii vynikala popri kráse svojej veľkou láskou k Spasiteľovi Jožiemu, zriedkavou čistotou srdca panenského a túžbou po dokonalosti kresťanskej ad všetky kresťanské panny.

Cisár Maximin Daja vydal rozkaz, aby všetci ľudia bez výminky obetovaly verejne mlodlám. Mnohí vlažní kresťania naľakali a hrozných nástrojov, ktoré prichystané boly k mučeniu neposlušných poddaných, zapierali sv. vieru a podľa vôle tyranovej obetovať hotoví boli modlám. Svätá Katarína videla so zhrozením zradu, spáchanú na sv. viere mnohými nešťastníkami, trnula boesťou a nemohla prekaziť ju, a zachrániť pred večnou záhubou slabých bratov a sestry. Keď jedného dňa veľké množstvo ľudu hrnulo sa k pohanským chrámom, aby obetovali modlám, nemohla sa zdržať sv. Katarina, vyšla z nádherného domu svojho na námestie, predrala sa zástupami k cisárovi, ktorý poberal sa ku slávnosti a výmluvnosťou nadzemskou vytýkala mu neprávosť jeho. Medzi iným hovorila: «Je to bláznovstvom pohŕdať Stvoriteľom a obetovať nemým a hluchým modlám, ktoré nemôžu ani sebe pomôcť, nie to ešte druhým! Cisáru, ty prehrešuješ sa proti povinnosťam svojím, keď odvádzaš ľud príkladom svojím a rozkazmi od cesty večného spasenia. I ty máš poznať Ježiša Krista, Syna Božieho a klaňať sa Mu, ktorý prijíma milostivé i tých, ktorí oľutujú hriechy svoje.» Cisár Maximin Daja pozeral zadivený na vznešenú prekrásnu pannu, potlačil náhly hnev svoj a riekol, že chce slyšať ju v paláci svojom, keď bude po slávnosti; i vyzval ju, aby prišla k nemu. Po obetách išla neohrožená sv. panna do paláca cisárovho a podľa vysokého rodu svojho prepustená bola sluhami pred mocného tyrana.

Keď sv. Katarína pred ukrutným cisárom zastala, hovorila nadšenosťou nebeskou: «Cisáru, mohol si poznať sám zo seba, že väzíš vo veľkom blude, keď obetúvaš ľuďom a sochám jakoby bohom, a už dávno mal si zakázať toto bohaprázdné bláznovstvo! Ale ked slúžiš bedárskym démonom (zlým duchom), a túto počestnosť konáš ešte i s okázalosťou verejne, nuž mal povedať pravdu tebe aspoň obľúbený mudrc tvoj, a bolo by to bývalo vecou Diodora (Sikula, ktorý za cisára Augusta napísal štyridsať sväzkov dejepisných), ktorý predsa zná, jakí sú bohovia vaši a jakými boli, a že pomenovaní boli iba pre niektoré dobrodenia nesmrteľnými. Veď on tiež píše, že tí samí mali mená ľudské a panovali nad zemami a krajinami; že ľudia v bláznovstve menovali ich neskôr bohatni, ba vriadili ich do počtu nesmrteľných bohov. A zase jedon z tak zvaných mudrcov vašich písal, že nejaký Sarrus prvý uviedol pohanstvo medzi ľuďmi Áno, i sám mudrc váš Plutarch Cheroneus (zomrel roku 150) karhá tých, ktorí priviedli ľudí k bláznovstvu modiel, ktorému nútený si veriť i ty, ó cisáru! Daj sa presvedčiť, a uznaj jedného pravého Boha, ktorý doprial ti túto krajinu a k tomu darúva tebe i život. Ten istý večný a nesmrteľný Boh stal sa človekom pre nás, a vyvolil si za podiel kríž a smrť! Jemu ďakujeme vzkriesenie zo smrti neposlušnosti; on stará sa o spasenie naše. On je Spasiteľom i tých, ktorí blúdia, a keď pociťujú opravdivú ľútosť, prijíma ich rád na milosť.»

Cisár počúval zamyslený učenú krásnu pannu a pýtal sa: «Povedz, kto si a zkade znáš to, čo si predniesla?» A neohrožená svätá panna odpovedala: «Či neznáš, cisáru, kto som? Ja som dcéra kráľovská a menujem sa Katarína (Čistá) a takou ostanem vždy. Zbehlá som v rečníctve, v ľubomudrctve a vo všetkých iných vedách. Ale toto všetko považujem za ničomné, a vyhľadávam slávu svoju v tom, aby som dostať sa mohla k nesmrteľnému Ženíchovi, Kristovi, ktorý hovoril skrze prorokov (Isaiáš 29, 14.): Hľa, zahynie múdrosť múdrych jeho a rozum rozumných jeho bude skrytý.» Na to vykladala sv. Katarína dôvody sv. viery s takou zručnosťou, silou a dôkladnosťou, že neučený panovník, ktorý nemal žiadnej vzdelanosti vôbec a najmenej vyznal sa vo veciach náboženstva, bol ohromený a zahanbený. Áno, smyselný, zverský necudník neopovážil sa ani pohliadnuť do cudných očí múdrej svätej panny, i cítil nevedomosť svoju a netrúfal si odpovedať jej niečo. I vymyslel si prostriedok, aby zahanbil učenú vyznavačku. Hovoril, že nesluší sa jemu cisárovi dohadovať sa so slabou ženskou osobou, ale povolá učencov, aby hovorila s nimi. Prepustil ju; ale strážiť prikázal dobre nad ňou, aby neušla. I vydal rozkaz a na vyzvanie cisárovo shromaždilo sa patdesiat mudrcov a učencov pohanských Alexandrii a cisár oslovil ich: «Poznali písma môjho, prečo som vás povolal. Pripavte sa dobre na učený súboj. Táto ženská je skrze vedu novým Platonom. I povstal zpomedzi nich, ktorý považoval sa za najvýtečnejšieho učenca, a riekol: «Možno je, že i je rozumná a ostrovtipná. Ale nebude takou výrečnou, aby mohla zvíťaziť otázkami a odpovedami nad zručným rečníkom. Veď čo-že môže počať si proti zbehlým v umení rečníkom ? Ráč dovoliť, aby prišla; uvidíme. Tak chystali sa učenci pohanskí na spor so sv. pannou. V noci pred rozhovorom zjavil sa anjel sv. Kataríne vo väzení a riekol: «Neboj dcéro nebies! Všemohúci Boh popraje ti zajtra múdrosti, ktorou zvíťazíš nad päťdesiatymi pohanmi a privedieš ich poznaniu pravdy, že prijmú vieru Kríža za ňu položia život svoj. Ten, ktorý považoval sa za najvýtečnejšieho a riekol: «Teda ty si tá ženská, ktorá sa opovažuje rúhať bezočive božstvám našim a s veľkopanským znevažovaním? Svätá Katarína odpovedala ticho a rozvážne: «Áno, ja som tá; ale nie som bezočivá a namyslená, ako si riekol. Veď hovorila som s pokojom a s rozvahou pravdu.» Mudrc pohanský riekol: «Keď najväčší básnici menujú tak často a hlasno bohov našich vyvýšenými a veľkými, ako že sa opovažuješ hovoriť proti ním len slovíčko a brojiť proti ním tak opovržlivé, a to tým viac, keď si okúsila, ako sa hovorí, múdrosť ich a skúsila milostnosť ich?» Sv. panna odpovedala: «Múdrosť, ktorú mám, je milostivým darom Boha môjho, ktorý je pravda a život. A počiatok každej pravej múdrosti je, keď kto bojí sa Ho a plní príkazy Jeho. To, čo hovorí sa o božstvách vašich, je smiešne a plné zjavných klamstiev, ktoré posiaľ náležite neboly privedené na svetlo. A povedz mi, zkade znali veľkí básnici bohov a ako menovali ich ?» Mudrc pohanský odpovedal: «Prvý z básnikov (spevcov) je Homér, ktorý vzýval Jupitera (Paroma) takto: «Ó Jupiter, ty najslávnejší a najväčší medzi všetkými inými nesmrteľnými bohami! . . . . Potom Orfeus. A k tomu si oklamaná, ukrižovaného máš za Boha, o ktorom žiaden drievny mudrc nepovedal, že by bol Bohom.»

Sv. panna odpovedala : Ja iba dokladám, že sám Homér, ktorého označil si jako najvýtečnejšieho básnika, predstavuje Jupitera, najväčšieho medzi bohami vašimi, i ako obťaženého veľkým množstvom neprávostí. Veď nazval ho luhárom, prevrátencom, pretvárencom, klamárom, a opisuje, ako Juno, Neptún a Minerva skoro by boli bývali sputnali ho bez príčiny okovami. A keby ho nebola Thetis vystríhala a keby nebol ustanovil Angunna strážnikom a ochrancom svojím, nuž by bol býval poviazaný a vysmiaty ten otec tvoj Boh bohov a ľudí skrze tie ženy a Neptuna. A akože srovnáva sa toto s dôstojnosťou božstva? . . . . Ano, Sofokles váš hovorí sám: «Boh je jeden, ktorý učinil nebo a zem, hučiace vlny morské a silné búrky. Smrteľní (ľudia) blúdia veľmi v srdci svojom, keď učinili si za bohov potvory (čudákov) a podoby, zhotovené z dreva, zo zlata, a týmto obetujú a držiavajú slávnosti. «Príde k nám .... Sníme nekonečnou ... nešťastnú zkazu náchyľností. Dostane sa Mu zlovoľnosť , zavesený bude vo výške, ako by zaslúžil smrť. A znášať bude to dobrotivosťou.» Takto vysvetľovala osvietená Duchom svätým, učenie že je jeden pravý Boh v troch osobách, jedna viera, ktorá zodpovedá božskému a blaží srdce; zastávala ... a múdrosťou vieru v Pána Ježiša Krista, i dokazovala učencom a mudrcom ich neodolateľne smiešnu nepravdu tak, že nadutí prítomní učenci uznali sami, že sú presvedčení o pôvode božskom kresťanského náboženstva; i ohlasovali i oni, že chcú byť kresťanmi, klesali ... u Kataríny a prosili ju o príhovor u milostivého Boha. Neučený cisár rozpálil sa neskroteným hnevom, rozkázal naklásť veľkú hranicu dreva a pohádzať všetkých mudrcov do vatry. Svätá Katarína ďakovala Bohu za obrátenie. mudrcov, i tešila ich múdrosťou a uisťovala ich, že po smrti ohňom a stanú sa dosiahnu večnej slávy. Poznamenala ich znamením kríža a oni vystupovali hrdinsky na hranicu. Plamene objaly telá a oni hlasne zvelebovali Boha. Mnohí pohania uverili v Ježiša Krista. Maximin Daja kypel hnevom proti vznešenej panne. Zaliečal sa jej, sľuboval mučenie, len aby podľahla modlám; ba zachvátený jej učenosťou hovoril, že vezme si ju za manželku. Ale nevinná zbožná panna nedbala na prosby jeho. Necudník hrozil jej mučením a smrťou. Sv. Katarína nedala sa nastrašiť hrozbami, ale radšej priala si smrť mučenícku. Ukrutný smilník nemohol sa premôcť, i dal bičovať svätú pannu a hodiť do žalára, kde bola trápená hladom, kým by nevyplnila zverskú vôľu Maximovu. Milostivý Boh posilňoval vernú služobnicu Svoju v ťažkom utrpení a zachránil ju zázračným spôsobom neporušenú a pri živote. Medzitým dozvedela sa cisárovná Augusta Justina o utrpení vznešenej, prekrásnej, nevinnej panny a hnaná neodolateľnou túžbou chcela videť sv. Katarínu. Jedného dňa prišiel v neprítomnosti cisárovej do paláca Porfyrius, vodca vojenský. Cisárovná, ktorá chcela previesť úmysel svoj, oslovila tajne Porfyra, aby zaprisahal sa k mlčanlivosti ohľadom toho, čo mu sdeliť má. Vodca prisahal a cisárovná sdelila mu; že by dopomohol jej k tomu, aby mohla shovárať sa so sv. Katarínou. Porfyrius riekol: Dopomôžem ti, ó cisárovná, k tomu, po čom túžiš. Prichystaj sa.» I prišiel večerom s dvesto vernými vojakmi k väzeniu s cisárovnou, podplatil stráž a voviedol cisárovnu do žalára. Keď cisárovná uzrela sv. Katarínu, že je uzdravená a živá, padla pred ňou, vylievala hojné slzy a riekla: «Teraz som celá blažená, keď vidím vyplnenú túžbu srdca svojho! Veď už dávno túžila som ťa videť a slyšať. Ty si šťastlivá a blahoslavená, že slúžiš Synu Božiemu, ktorý udelil ti toľké dary a milosti.» Sv. Katarína riekla slávnostne: «I ty si šťastná, ó cisárovná! Vidím v rukách anjelov korunu, ktorá skoro má okrašľovať hlavu tvoju. O tri dni pôjdeš k opravdivému Kráľovi a budeš panovať tam večne.» Cisárovná riekla malomyseľne: «AIe ja som bojazlivá a hrozím sa mučenia, a najviac cisára, ktorý je neúprosný a ukrutný.» Sv. panna tešila ju: «Uspokoj sa. Keď budeš mať v srdci Krista, Spasiteľa, nebudeš malomyseľnou pri žiadnom mučení. Muky trýznia telo iba za krátky čas, a potom ono bude žiť večne po vzkriesení.» Porfyrius poslúchal pozorne tieto reči a potom riekol sv. Kataríne: «Prosím ťa, čo dá mne Kristus, ked uverím v Neho? Hneď vstúpil by som do služby Jeho.» Sv. Katarína pýtala sa: «Či nečítal si spisy kresťanské, alebo aspoň nepočul si čítať ich ? Porfyrius odpovedal: «Akože mal som poznať tie spisy, ked som od malička vojakom ?» Sv. panna vysvetlila Porfyriovi sv. Písmo a zasľúbenie, ktoré dal milostivý Boh služobníkom Svojím. Porfyrius bol tak oduševnený učením sv. Kataríny, že stal sa kresťanom, ako i cisárovná a dvesto vojakov, ktorí boli s ním.

Cisár Maximin Daja vrátil sa po troch dňoch do Alexandrie. A keď počul, čo sa stalo, dal ukrutník povolať Porfyria a vojakov pred súdnu stolicu svoju. Neohrožení bojovníci Boží vyznávali vytrvale pravého Boha a bezbožný cisár dal ukrutne mučiť všetkých a povraždiť. I predvolal si sv. Katarínu. Keď uzrel pred sebou sv. pannu v celej cudnej kráse, zahorel znovu k nej náruživosťou svojou a ponúkal jej korunu cisársku. Sv. Katarína dokazovala necudnému cisárovi, že krása telesná nie je stála a že iba pravda a krása duše ostáva na veky. I s rozžiarenou tvárou vyznala, že ona miluje iba Boha a hotová je za Neho pretrpeť i najväčšie muky. Tyran a nízky smilník rozzlobil sa. I pristúpil k nemu jeden zo zverských dvoranov a radil mu, aby dal priviazať hlavatú vraj kresťanku na koleso, opatrené končitými ostrými klinami. To sa i stalo. Sotva katovia priviazali svätú Katarínu na koleso a chceli ho obracať, aby roztrhalo telo sv. mučenice, rozpadlo sa koleso na kusy na prosbu sv. Kataríny. I predstúpila cisárovná, aby poprosila tyrana, aby viac nemučil svätú pannu, ktorú milostivý Boh takým divotvorným spôsobom zachránil pred trýznením. A keď i shromaždení pohania nad týmto zázrakom zvolali: «Veľký je Boh kresťanský!» . . . rozzlobil sa ešte väčšmi tyran, dal mučiť i manželku svoju a zoťať. Mnohí pohania zhrozili sa nad touto ukrutnosťou cisárovou a stali sa kresťanmi.

Konečne rozkázal krvavý tyran zoťal i sv. Katarínu. Vznešená kresťanská pani zvelebovala milostivého Boha, pokľakla si a kat zoťal sv. hlavu jej dňa 25. novembri roku 311 (podľa iných okolo roku 307). Hovorí sa v najstarších spisoch, že z rán vyprúdilo sa mlieko miesto krvi. Anjeli, podľa iných zbožní pustovníc ktorých pre čistotu menovali prví kresťania i anjelmi, vzali telo svätej mučenice, zaniesli ho na vrch Sinai a pochovali na tajnom mieste.

V ôsmom storočí objavili kresťani hrob sv. Kataríny na vrchu Sinai a preniesli ostatky jej do chrámu kláštora, ktorom bola dala vystaviť sv. Helena, matka cisára Konštantína I, na tom vrchu, a ktorý ozdobil a obdaroval cisár Justinian mnohými statkami. Pri hrobe sv. Kataríny v chráme kláštorskom na vrchu Sinai dialy sa mnohé divy. A podnes prechováva sa tam väčšia časť ostatkov jej. V jedenástom storočí doniesol mních Simeon s vrchu Sinai čiastku ostatkov sv. Kataríny do mesta francúzskeho Ruanu (Rouen) k veľkej radosti veriacich, keď bol prišiel vyberať almužnu pre kláštor svoj k vodcovi Richardovi do Normandie.

Sv. Katarína náleží do počtu štrnástich svätíc pomocníkov a ctená býva i ako zvláštna patrónka študentov a filosofov, ako i kolárov a mlynárov. Vzývaná býva o prímluvu najmä od hriešnikov, aby vyprosila im u Boha milosť kajúcnosti a šťastlivú hodinku smrti. Slávná universita parížska vyvolila si ju za patrónku svoju. I u nás je úcta sv. Kataríny veľmi rozšírená; mnohé chrámy majú meno jej. Až do r. 1771 bol deň jej na mnohých miestach zasväteným sviatkom. Sv. Katarína vyobrazuje sa v skvostnom rúchu ako krásna panna, s korunou na hlave, v ruke meč a pri boku rozsypané koleso; alebo ako kľačí pred Matkou Božou a Synáčkom jej, ktorý podáva na ruku jej prsteň, v druhej drží ratolesť palmovú, u nôh jej leží pohodené roztrepané oklincované koleso.

Poučenie:

Telo sv. Kataríny pochované bolo na vrchu Sinai, kde milostivý Boh dal pri bleskoch a hrmení zákony Svoje ľudu Israelskému a oznámil svetu, že On je jediný Boh, Stvoriteľ neba i zeme, ktorému klaňať sa máme. Za túto pravdu Božiu položila i sv. Katarína život svoj. Vrch Sinai leží v Arabii. Keď človek cestuje od mesta Suezu v Egypte pieskovými a skalnatými desnými púšťami, ukáže sa mu odrazu na ďalekom obzore vrchovec Sinai a vrchy, rozložené okolo neho. Keď cestovateľ prekročí vysoký hrebeň, vidí sa na rovine, ktorá spúšťa sa pomaly dolu. Okolo sú velikánske vrchy. Na tejto rovinke, asi v dvoch tretinách vysokého vrchu, stojí pamätný kláštor svätej Kataríny, nad ktorým vypína sa vrchovec Sinai ešte na 600 metrov. Celý kláštor má podobu štvorhrannej obdlžnej pevnosti, ohradenej vysokými stenami a baštami, ktoré stavané sú z veľkých kresaných skál vážiacich i osem metrických centov. Výška hradieb obnáša asi 30 metrov. Do kláštora vedie veľká brána, ktorá je vždy zatvorená, preto, aby mnísi boli bezpečnými pred nápadami lúpeživých Arabov; iba patriarcha z Carihradu vchodí otvorenou bránou dnu, keď niekedy navštívi kláštor. Kto z cestovateľov dostať sa chce do kláštora, treba mu sadnúť do koša a býva povrazom vytiahnutý do okna. Za kláštorom je priestranná záhrada, ohradená vysokými hradbami. Chrám, ktorý vystavila sv. Helena a opravil cisár Justinian, je najhlavnejším staviskom v kláštore: on vykladaný je granitom a mramorom. V chráme je hrob sv. Kataríny, v ktorom nachádzajú sa ostatky jej, najmä ruka, majúca podobu čerstvosti, okrášlená drahými prsteňami. Pri chráme je kaplnka, vystavená na tom mieste, kde stál ker, ktorý zapálil sa pred Mojžišom; lebo tu začína sa vyzdvihovať z úžlabiny vrch Horeb. Hrob svätej Kataríny strážia grécki mnísi počtom šesťdesiati; k obsluhe kláštorskej žije tu ešte asi tristo ľudí, ktorí zaoberajú sa prácami vo veľkej záhrade. Po hradbách kláštora vinú sa révy. V záhrade, očistenej od skál, rastú citróny, pomaranče, datle, breskyne, jablone, olivy, zelené veci a iné potraviny; po bokoch rozkladajú sa veľké stromy cyprusové, pod ktorými zvykli odpočívať v chládku robotníci, ustatí od práce a horúčosti. Pravidlá života v kláštore sú prísné; každý mních prinútený je znať nejaké remeslo, aby vyhotoviť sa mohlo doma všetko. Knihovňa kláštorská má 1500 gréckych kníh a 700 arabských rukopisov, ktoré čítavajú mnísi vo chvíľach slobodných od bohoslužieb a práce. Mnísi odbavujú spoločne modlitby svoje dva razy vo dne a dva razy v noci. Život v tomto kláštore trvá pre jednotlivých mníchov iba za päť rokov; potom navracajú sa do vlasti svojej a počitujú si za veľkú zásluhu, že žili na vrchu Sinai. Keď niekto z cestovateľov chce vstúpiť na vrchovec Sinai, dá mu kvardián za sprievodcu mnícha alebo sluhu. Cesta je obťažná, pokrytá veľkými skalami; okolie je holá pustatina bez všetkého bylinstva. Rozhľad s vrchovca je čarokrásny: na tri strany sveta rozkladá sa holá púšť, skalnatými vrchami najdivnejšej podoby pretrhnutá, a na Západe objavuje sa na ďalekom obzore tmavomodrý pás — Červené more, ktorým previedol Mojžiš divotvorným spôsobom Israelitov ku vrchu Sinai. Okolo vrchovca sú pozostatky kaplniek a chyžiek, ktoré obývali v dávnovekosti zbožní pustovníci. Duch Človeka cíti sa byť povýšený nad všetky veci pozemské na tomto mieste, ktoré pripomína veľké veci Božie. Na susednom vrchu Horebe ukazuje sa bralo (veľká skala), na ktorom Mojžiš divotvorným spôsobom otvoril prútom svojím prameň vody. Vidieť možno na ňom od vrchu dolu žlabinu, asi 6 palcov hlbokú, ktorá ukazuje; že iba tekúca voda mohla vymyť ju. Ku týmto posvätným miestam putúva každoročne mnoho veriacich; a zaslúži to najmä hrob sv. Kataríny, ktorá použila vysokú učenosť svoju a výmluvnosť, aby obrátila množstvo pohanov na pravú vieru, ktorá zachránila krásu tela svojho i duše Spasiteľovi svojmu a v zápase s neverou a necudnosťou položila život svoj pozemský, aby dosiahla korunu večnej slávy. Kresťane, používaj i ty učenosť svoju ku sláve Božej; «miluj vedu, ale ešte viac cnosť;» miluj nevinnosť tela i duše! Veď sv. Cyprián hovorí: «Nevinnosť krotí žiadosti, povznáša ducha, podmaňuje smyselnosť, oslabuje náruživosti a uvádza telo v službu ducha.»

Modlitba:

Ó Bože, ktorý si dal príkazy Svoje na výške vrchu Sinai sluhovi svojmu Mojžišovi a nechal si preniesť na to miesto skrze sv. anjelov telo sv. panny Svojej a mučenice Kataríny: popraj nám na prímluvu jej, aby sme niekedy udôstojnení boli dostať sa na vrch, ktorý je Kristus, ktorý s Tebou i s Duchom svätým žije a kraľuje na veky vekov. Amen.