| ||||||
| Dnešného dňa slávi sv. cirkev blahoslávenú pamiatku patróna a najväčšieho dobrodinca vlasti našej Uhorskej, sv. Štefana, prvého kráľa nášho. Sv. Štefan pochádzal z panujúcej vojvodskej rodiny Uhorskej. Jeho otec, ktorý od r. 972—997 čo vojvoda v Uhorsku panoval, menoval sa Gejza, matka Šarolta, dcéra vojvodu Sedmohradského Ďulu, ktorý už bol kresťanom. Keď Gejza stal sa vojvodom, bol už kresťanom, i milosťou Božou osvietený počal sa starať o to, jakoby sv. cirkev v Uhorsku rozšíril, pohanských vtedy ešte Maďarov ku poznaniu pravého živého Boha priviedol, od nápadov do susedných kresťanských krajín činených odvrátil a ku pokojnému vzdelávaniu žírnej pôdy pritiahnul. I povolal do zeme cudzincov, ktorí sa tu usadili, roľníctvom a remeslami sa zaoberali. S cisárom nemeckým Ottom II. uzavrel priateľstvo a poprosil ho, aby mu poslal kňazov, ktorí by sv. vieru pohanom ohlasovali. Cisár poveril Piligrína, biskupa z Lorchu, aby to apoštolské dielo v Uhorsku konal. A Piligrín prišiel do Uhorska s mnohými kňazmi, hlásal slovo Božie pohanom a v krátkom čase oznamoval pápežovi Benediktovi VI., že sa jeho apoštolské dielo darí. Ale toto jeho účinkovanie nemalo stálosti. Vypukla vojna a on musel i so svojimi kňazmi Uhorsko opustiť. Medzitým Gejza vynasnažoval sa všemožne, aby pohania na pravú vieru obrátení boli. I zjavil mu anjel vo snách, že sa to obrátenie pohanských Maďarov pod jeho potomkom stane, keď mu riekol: «Pokoj s tebou, vyvolený Boží! Nestane sa skrze teba, o čom rozmýšľaš. Narodí sa ti syn, ktorý z nariadenia prozreteľnosti Božej vykoná, Čo ty chceš. On bude kráľ, z počtu tých kráľov, ktorých Boh vyvoliI.» Gejza, kým bol ešte pohanom, vylial mnoho kresťanskej krve, preto mu Boh to veľké dielo previesť nedal. Zbožná Šarolta, jeho manželka, modlila sa skrúšene, aby sa Boh smiloval a pohanov osvietil. I zjavil sa jej tehotnej sv. Štefan, prvý mučeník, a riekol: «Úfaj, dcéra, v Pána a teš sa, i buď istá, že porodíš syna, a síce takého, ktorému prvému bude daná moc a hodnosť kráľovská nad zemou touto, a dľa môjho mena nazveš ho Štefanom.» I vyplnily sa Gejzovi a Šarolte Božie zasľúbenia! Roku 969 narodil sa im v Ostrihome syn, ktorého nazvali Vojkom. Pretože trvalý nepokoje a kňazi Piligrínoví vypúdení boli, nebol snáď hneď pokrstený. Roku 984 konal sv. Vojtech, biskup pražský, cesty po rozsiahlom biskupstve pražskom, ku ktorému vtedy patrily i Morava, Sliezsko a naše horné Uhorsko, v ktorom už kresťanskí Slováci bývali. I navštívil sv. Vojtech so svojím niekdajším vychovávateľom Radlom uhorského vojvodu Gejzu a ostal u neho za dlhší čas v Ostrihome. Horlivý apoštolský muž hlásal sv. Evanjelium pohanskému národu maďarskému v celom okolí. Vyučoval mladuškého Vojka vo sv. náboženstve a v iných, vojvodovi a budúcemu kráľovi potrebných vedomosťach a cnosťach. Takto vychovávaný a pripravený, bol vysokonadaný mladý vojvoda Vojk od sv. Vojtecha roku 895 pokrstený, (dľa niektorých 'dejepiscov len birmovaný), a obdržal meno Štefan, dľa sv. Štefana, prvého mučeníka. A sv. Vojtech obrátil s pomocou Rádiovou na vieru kresťanskú i mnoho velikášov a občanov maďarských, a sv. cirkev prekvetala v Uhorsku, ktoré od toho času pokojne a šťastne upevňovať sa začalo. A mladý budúci vojvoda Štefan, vycvičený sv. biskupom Vojtechom, prospieval múdrosťou, vekom a milosťou u Boha a u ľudí. Roku 997 zomrel vojvoda Gejza a Štefan nastúpil vládu krajinskú. Kresťanskú múdrosť svoju a vedomosť spravovania a riadenia krajiny svojej dosvedčil hneď na počiatku svojho panovania skvelým spôsobom a vynakladal ku všeobecnému dobrému všetkých svojich poddaných. Ihneď nariadil, aby všetci jeho poddaní vyznávali pravú vieru Kristovu a aby všetci otroci na svobodu prepustení boli. I povolal z horného Uhorska, zo susednej Moravy, Čiech, Poľska a Nemecka horlivých kresťanských vierozvestov, rozposlal ich po krajine a prosil láskavé, aby ľud vyučovali v kresťanských pravdách a zlé zvyky, povery a pohanstvo vykoreňovali. A pretože vedel, že príklad vladára mocne účinkuje na poddaných, celé noci trávieval na modlitbách, aby Boh obmäkčil srdcia zatvrdilé pohanov, ktorí sa modlám klaňali a po krvi svojich blížnych žížnili, ktorú boli navyknutí potokami prelievať. I opúšťal svoju palotu, chodil po krajine, navštevoval veľmožov a chalúpky chudoby, aby naklonil maďarský národ ku prijatiu sv. viery Kristovej, ktorá učí milovať živého Boha nado všetko a blížného svojho ako seba samého. A blahonosné jeho účinkovanie donášalo ovocie. Za krátky čas veľká väčšina Maďarov prijala sv. krst a odložila svoje surové pohanské obyčaje. Mnohí ale zotrvávali v pohanstve a zbúrili sa proti vznešenému panovníkovi. Vodca Šimegský mal bezbožný úmysel, mladého Štefana s otcovského trónu shodiť a sebe vojvodstvo privlastniť. Okolo neho shromaždili sa všetci pohania, ktorí boli naučení okolité krajiny plieniť, z krvavej koristi žiť a ktorí pokoj a roľnícky život nenávideli. Povesť o povstaní prišla do Ostrihomu, kde Štefan býval. I prekročil Dunaj a pri rieke Hrone postavil sa táborom, aby patričná vojenská moc, ktorú mali priviesť kresťanskí veľmoži, bezpečným miestom hájená bola. A skutočne prišla veľká pomoc, zvlášte z horného Uhorska Slováci, pretože oni už roku 863 boli skrze svätého Cyrilla a Metoda na kresťanskú vieru obrátení. A preto shrnuli sa väčším počtom a s väčšou ochotnosťou na určené miesto k všemožnému zastaniu svätého náboženstva. Hlavní vodcovia Štefanovho vojska boli Vencelín, Poznan, Konec (Concius) a Ortha. I strhla sa veľká krvavá vojna (dejepisec Bonfin nazýva túto vojnu: «longam cruentissimam pugnam» — dlhotrvajúcou najkrvavejšou vojnou). Župan Šimegský bojoval ako lev so svojimi pohanmi; ale Boh pomáhal vernému sluhovi svojmu vojvodovi Štefanovi a jeho kresťanskému vojsku. Počas bitky pri Vespríme modlil sa zbožný vojvoda vrúcne k Bohu o pomoc a urobil sľub v prítomnosti arcibiskupa Dominika, že desiatok z kraja Šimegského kláštoru sv. Martina na vrchu Pannonskom, blízko Rábu, udelí, jestli pchania premožení budú. A pohania boli porazení a vodca Štefanov Vencelín zabil župana Šimegského Kupu v osobnom boji. Zbožný víťazný panovník vyplnil urobený sľub, i daroval desiatok kraju Šimegského kláštoru rádu sv. Benedikta na vrchu Pannonskom. Pohanstvo bolo premoženo, zničeno. Horlivý sluha Boží použil pokojného času k rozšíreniu a upevneniu viery kresťanskej po celej krajine. Opravil porúcané chrámy, ktoré povstali pohania boli znivočili. Do susedných krajín poslal vyslancov, ktorí mali získať horlivých učiteľov viery kresťanskej. I prišli mnohí zbožní mužovia do Uhorska, aby svätému vojvodovi pomáhali upevniť sv. cirkev. Medzi nimi bol český opát Radla (Astrik), ktorý už so sv. Vojtechom a Radoňom (Gaudentius) pri krste sv. Štefana bol prítomný. Sv. Štefan založil a statkami opatril hneď osem biskupství (vo Vespríme, Rábe, Vacove, Pečúchu, Báčke, Kaloči, Jágre, Canáde) a štyri opátstva. Rádioví odovzdal správu benediktinského kláštora v Piatikostoloch. Na vrchu Zobore pri Nitre, kde už predtým biskup býval, vystaval kláštor ku cti sv. Hypolitovi, tak i na mnohých iných miestach. Ostrihom bol sídlom arcibiskupstva, ktorému podriadení boli ostatní biskupi. Keď sa takto sv. Štefan upevnil na tróne, zaoberal sa myšlienkou, že založí mocné kráľovstvo. Na apoštolskej stolici sv. Petra sedel Silvester II., slávný a vysokoučený pápež. On ostrovtipom svojím videl, že nemeckí cisári osobujú si veľkú moc v cirkvi, i chcel založiť nové kráľovstvá, na ktoré by sa opierať mohol. To počul sv. Štefan. I poradil sa s biskupami a velikášmi uhorskými a vyslal opáta Radlu (Astrika) do Ríma ku ostatkom sv. apoštolov, aby od nástupcu sv. Petra v mene jeho prosil, žeby novému usporiadaniu cirkevnému v Uhorsku štedré požehnanie udeliť a jeho i korunou kráľovskou ovenčiť ráčil. Roku 1000 prišiel Radla do Ríma. Sv. Otec, Silvester II., prijal a vypočul prosbu Rádiovú a prekvapený neočakávaným výsledkom šírenia sa sv. cirkvi v Uhorsku, zvolal: «Ja som len apoštolský muž, Štefan je ale skutočný apoštol!» A na znak svojej povďačnej uznalosti, potvrdil s najväčšou ochotou všetky cirkevné usporiadania, ktoré sv. Štefan v Uhorsku zaviedol, poslal mu a ozdobil ho drahocennou korunou a patriarchálnym krížom, čo znakom apoštolského kráľa, ktorý kríž až posiaľ biskupi pred uhorským kráľom pri verejných slávnosťach nosievajú. A sv. Štefan bol roku 1000, dňa 15. augusta, vo sviatok nanebevzatia Panny Márie skrze arcibiskupa ostrihomského Dominika slávnostne korunovaný, a neskôr i jeho cnostná a zbožná manželka Gizela, sestra sv. Henrika II., vojvodu Bavorského, ktorý sa roku 1002 cisárom nemeckým stal. Ako kráľ zdvojnásobnil sv. Štefan svoju horlivosť apoštolskú v upevnení sv. cirkvi v celej svojej krajine. On dokončil stavbu chrámu sv. Vojtecha na hrade ostrihomskom. Po smrti Dominikovej ustanovil za jeho nástupcu Sebastiana, učeníka sv. Vojtecha, Radlu (Astrika) za arcibiskupa do Kaloče, Boniperta za biskupa do Piatikostolov. I pozakladal mnoho kláštorov v krajine, vystaval prepočetné chrámy a nemocnice. Tak vystaval i v Jeruzaleme a Ríme kláštory, v Carihrade veľkolepý kostol, v Ríme hospodu pre pútnikov z Uhorska. Pri svojej horlivosti za rozšírenie a upevneniesv. viery v Uhorsku a pri mnohých panovníckych starosťach nezabudol ani na svoje duševné spasenie. Celé noci trávieval na modlitbách a vo sv. rozjímaní. Často navštevoval chrámy a v nich sa skrúšene modlieval. Veľkú úctu prechovával ku preblahoslavenej Panne Márii, ktorej krajinu svoju i seba pod mocnú ochranu odporúčal. Často opúšťal nočného času preoblečený svoj kráľovský palác, i navštevoval nemocných vo verejných nemocniciach, ktoré bol založil a štedre statkami nadelil, umýval im nohy a obsluhoval ich. Zašiel i do biednych príbytkov chudobných poddaných a udeľoval im, nepoznaný, štedre almužny. Príklad jeho nasledovala i jeho zbožná manželka Gizela, ktorá nielen chrám vo Vespríme vystavala, lež i zlatými a striebornými nádobami, rúchami a inými k bohoslužbe potrebnými veciami, ktoré zväčša sama zhotovila, mnohé chrámy obohatila a ozdobila. Neunavene pracoval sv. Štefan na upevnení sv. cirkvi a blahu krajiny, ktorá útešene prekvetala počas jeho dlhého panovania. Viacráz musel bojovať; a to najmä proti kniežaťu Sedmohradskému Ďulovi, svojmu pokrvnému, a proti nemeckému cisárovi Konrádovi II.; väčšiu ale časť požehnaného panovania svojho prežil v pokoji. On mal viacej dietok, ale dobrotivý Boh zadržal mu pri živote len milovaného syna Imricha. I vychovávať dal sv. Gerardovi, ktorého z Benátok do Uhorska povolal a biskupom Canádskym vymenoval, starostlivé svojho jedináčka a pripravoval ho za svojho nástupcu. Vyhľadal mu vznešenú nevestu; ale zbožný syn Imrich složil sľub večnej čistoty a zachovával ho až do svojej predčasnej smrti. Roku 1031 chcel sv. Štefan preniesť správu krajiny na Imricha, i dal mu desať prekrásnych naučení, ako má Bohu slúžiť a poddaných svojich šťastnými učiniť. Sv. Štefan kládol na srdce svojmu zbožnému synovi Imrichovi: aby verne zachovával kresťansko-katolícku vieru, aby sa staral o sv. cirkev, žeby zo dňa na deň rástla, aby si vážil biskupov a kňazov ako prvý stav krajinský, aby bol vľúdný, trpezlivý a spravodlivý, aby bol milovníkom modlitby, aby korunu svoju ozdoboval cnosťami a skutkami milosrdenstva, aby vekom a múdrosťou dospelých mal za radcov a ich radu nasledoval, aby v kraľovaní nasledoval predchodcov, aby si vážil osadených v krajine alebo príchodzích. I radil mu: «Ako osadníci prichodia z rozličných strán krajín, tak prinášajú so sebou i rozličné jazyky a obyčaje, a rozličné umenia a zbroje; čo všetko ozdobuje a zveličuje kráľovský dvor a prestrachuje prepych vonkajších; lebo kráľovstvo jedného jazyka a jednej obyčaje slabé a krehké je. Preto prikazujem ti, synu môj, aby si ich pestoval dobrou voľou a statočne choval, žeby radšej s tebou sa držali, než inde prebývali. Ťažko je ti udržať krajinu tohoto podnebia, jestli nebudeš nasledovníkom obyčajov kráľov, predtým panovavších. Ktorý Grék by spravoval Latinákov dľa obyčajov gréckych ? Žiaden. Preto teda nasleduj moje obyčaje, aby si medzi svojimi držaný bol za obzvláštneho a medzi cudzími za chvály hodného.») Ale Boh zkúšať chcel verného sluhu svojho, i dal mu okúsiť kalich trpkostí. Práve vtedy, keď sa mali shromaždiť krajinskí veľmoži k slávnému korunovaniu zbožného a mládeneckého kraľoviča za budúceho svojho panovníka, povolal Boh čistú dušu Imrichovu šiesti dňami pred korunovaním, v 24. roku veku jeho, z pozemského panovania do svojho nebeského kráľovstva. Sv. Štefan ťažko niesol smrť milovaného syna svojho, ktorého telo v Stolnom Belohrade slávnostne pochoval. Ústa jeho nikdy viac nepohly sa k úsmevu. Ustavične modlieval sa k milostivému Bohu o milosť a trpezlive odovzdával seba a krajinu opatere Božej. Posledné roky sv. Štefanovho panovania boly ztrpčené jeho nemocou a nevďačnosťou niektorých velikášov, ktorí sa sprisahali proti jeho životu. Jeden zo sprísahancov vkročil večerom s mečom, pod plášťom ukrytým, do svetlice kráľovej, aby ho zavraždil. Milosrdný Boh strážil nad verným sluhom svojím. Keď sa vrah približoval ku lôžku sv. kráľa, naľakal sa, meč vypadol mu z ruky na zem. Sv. Štefan prebudil sa a láskavé pozrel na vraha. Veľmož padol na kolená, nariekal, vyznal svoj zločinný úmysel, a prosil o milosť. Najviac trápila sv. Štefana myšlienka, koho má ustanoviť za svojho nástupcu. Konečne vyhlásil Petra, syna sestry svojej Gizely, ktorá sa bola za Otta Viliama, grófa burgundského, vydala. Keď sa postaral sv. Štefan o svojho následovníka, pripravoval sa na bolestnom svojom lôžku na svoju blahoslavenú smrť. Roku 1038, dňa 15. augusta vo sviatok nanebevziata preblahoslavenej Panny Márie prijal sv. sviatosti zomierajúcich, odporúčal seba a krajinu Uhorskú zvláštnej ochrane najsvätejšej Panny a Matky Božej, i usnul tíško v Pánu v Budíne, v 69. roku požehnaného a zbožného života svojho a to práve v ten deň, v ktorom pred 38. rokmi za prvého kráľa uhorského korunovaný bol, aby prijal korunu kráľovstva nebeského. Telo jeho prenesené bolo do Stolného Belohradu a bolo tam s veľkou smútočnou slávnosťou pochované. Roku 1083 vyhlásil ho pápež Gregor Vil. za svätého, ako i jeho syna Imricha, a nariadil, aby sa jeho pamiatka čo patróna krajiny Uhorskej dňa 20. augusta každoročne slávnostne zasvätila. A každoročne vykladá sa v Budíne k verejnej úcte ruka sv. Štefana, ktorá sa tam neporušená vyše 800 rokov na kráľovskom hrade v kaplnke do zlata zapravená, v drahocennej skryni i s jeho kráľovským plášťom, korunou a berlou prechováva a na slávnosť sv. Štefana vo slávnostnom sprievode (procesii) okolo nosená býva, aby sme boli upamätovaní na to veľké dobrodenie, ktoré vlasť naša z nej prijala. Tak dobrotivý Boh oslávil prvého apoštolského kráľa nášho, že s korunovaným prorokom zvolať môže (Žalm 72.): «Ty, Pane, držal si pravicu moju, a dľa vôle svojej priviedol si ma a so slávou prijal si ma!» Sv. Štefan vyobrazuje sa v rúchu kráľovskom, ako kľačí pred Pannou Máriou a obetuje jej korunu a berlu Uhorskú. Poučenie: Pri oslavovaní blahoslavenej pamiatky sv. Štefana, apoštolského kráľa uhorského, prespevuje pri vchode sv. omše sv. cirkev: «SpravodIivý ako palma kvitnúť bude, ako cedrový strom na Libane sa rozmnoží. Zaštepení pri dome Pánovom v pitvoroch domu Boha nášho kvitnúť budú (Žalm 91.).» A vo svojom čítaní z knihy Siracha (30., 8) volá sv. cirkev: «Blahoslavený bohatý, ktorý je nájdený bez poškvrny a ktorý za zlatom nezabehnul, ani nedúfal v peňazoch a pokladoch. Kto je to ten a budeme ho chváliť? Lebo učinil divné veci v živote svojom.» Sv. Štefan mohol povedať s verným služobníkom dľa sv. Evanjelia dnešného (Luk. 19., 16): «Pane, hrivna Tvoja desať hrivien získala!» Veď sv. Štefan bol nielen vzorným a múdrym kráľom, ale i najhorlivejším apoštolom v zakladaní a rozširovaní sv. cirkvi v drahej vlasti našej. On hrivny, milosti, čo dary od Boha sebe udelené, výborne vynaložil, že desať, ba stonásobný úžitok s nimi získal. Preto ho Boh oslávil a ruku, ktorá po celý život dobre činila, zázračným spôsobom až po naše časy neporušenú zachoval. Kresťane, máš vedeť, že dobrotivý Boh každému človekovi telesné i duchovné dary udeľuje, a že i nás raz pred svoju súdnu stolicu povolá, aby sme vydali počet' ako sme dary Jeho milosti užívali, žeby zvedel, akú nám dať odplatu. Dobrotivý Boh udeľuje niekomu výtečný rozum, ostrý vtip, dôkladný rozsudok, inému pevnú vôľu, niekoho povoláva k najvyššej hodnosti a dáva mu moc a vládu nad spolublížnymi; iným vykazuje nižšie postavenie, iným najnižšie miesta medzi ľudmi. No, Boh udeľuje tieto dary múdre, svojim svätým cieľom primerane; i žiada, aby každý človek dary sebe udelené ku svojmu dobrému, a keď možno, i ku všeobecnému blahu vynakladal. V službe Kristovej nikto nesmie zaháľať a vždy dobrými skutkami sa zaoberať. Keď prijaté dary dobre vynaložíš, kresťane, i o tebe sa bude môcť povedať, že hrivna tvoja, ktorú si od Boha obdržal, desať hrivien získala. Modlitba: Večný Bože, pokorne Ťa prosíme, pre zásluhy Syna Tvojho Jednorodeného a pre orodovanie sv. Štefana kráľa, ktorý skrze Tvoju všemohúcu moc modly pohanské v nivoč obrátil, a mnoho ľudu z temnosti pohanských bludov na svetlo opravdivej rímsko-katolíckej viery vyviedol, a krajinu sebe sverenú do poriadku nového, Tebe a cirkvi Tvojej milého, priviedol, aby si nás z temnosti hriechu a nevery, na cestu cnosti a viery samospasiteľnej napravil, svetlom Svojej božskej milosti osvietil, vieru, nádej a lásku v srdciach našich roznietil, aby sme sa jak časne tak večne s Tebou ustavične radovať mohli. Amen. |