| ||||||
| Pri chráme jeruzalemskom vychovávané boly dcéry zo šľachetných rodov, ktoré svoj útly vek obetovaly službám Božím, a keď postúpily do rokov dospelosti, navracaly sa domov ku svojim rodinám. Takouto pannou bola i blahoslavená Panna Maria. Následkom prvorodeného hriechu v raji upadlo celé pokolenie ľudské v ohavné otroctvo satanášovo, a všetky národy, až na ľud židovský, po celých 4000 rokov pohrúžené boly v temnosťach nevery a smrteľný ortiel vyrieknutý bol nad všetkými ľudmi napospol. Ale Boh smiloval sa nad upadlým človečenstvom a zasľúbil mu Vykupiteľa. Tento svätý svoj sľub opakoval často-krát skrze prorokov, až napokon prišiel čas vyplnenia, kde Spasiteľ skutočne na zem túto zostúpiť mal. A dnes je tomu bez mála už dvatisíce rokov, čo všemohúci Boh daný svoj sľub skutočne splnil. Päťsto rokov predtým predpovedal prorok Izaiáš: «Hľa, Panna počne a porodí syna a meno jeho bude Emmanuel» t. j. Boh s nami. Táto Panna, ktorá Vykupiteľa sveta počať a porodiť mala, bola najblahoslavenejšia Panna Maria. Žila ona v mestečku Nazarete, na pohorí galilejskom, v chudobe a ukrytosti, túžobne očakávajúc i sama sľúbeného Vykupiteľa. Dňa 25. marca bola práve v tichej svojej izbičke pohrúžená v modlitbách, keď všemohúci Boh svojho nebeského posla, Gabriela archanjela k nej poslal. S najhlbšou úctou blížil sa nebeský posol ku sv. Panne a riekol: «Zdravas buď Maria, milosti plná, Pán s tebou, požehnaná si ty medzi ženami». Nikdy predtým ani potom nedostalo sa človeku tak vznešeného pozdravenia ako tu Márii: veď menom samej Božej velebnosti prinášal anjel toto pozdravenie! A týmto zároveň dobrý anjel napravil opäť, čo zlý anjel kedysi ľudom zapríčinil. Padlý anjel Lucifer, svedúc Evu, uvrhol celé človečenstvo do nešťastia; a teraz zase dobrý anjel Gabriel priniesol Márii, druhej Eve radostné posolstvo, že počne a porodí Spasiteľa a Vykupiteľa sveta. «Zdravas Maria», sú tedy slová nebeské. Anjel však pokračoval ďalej: «Milosti si plná». A zaiste ani nedosiahol žiaden človek milosti Božej v tak plnej a tak svrchovanej miere, ako Maria; lebo Maria bola nepoškvrnená, počatá bez viny dedičného hriechu; ona dľa slov sv. Petra Zlatomluvného (Chrisologa) dala nebesiam česť, zemi stvoriteľa, pohanom svetlo viery, životu prinavrátila poriadok a mravom kázeň. Ostatní svätí obdržali síce tiež jeden každý jednotlivé podiely milosti, ale srdce Márie naplnil Boh milosťami všetkými. A z tejto plnosti i my dostávame: Maria je akoby pokladnicou veškerých milostí Božích. I nedarmo pravil jej anjel: «Pán s Tebou». Pán bol, ako hovorí sv. Bernard, s Pannou Máriou nielen duševne, ale i telesne. Bol on síce i s ostatnými svätými, ale nadovšetko s Máriou, a s ňou ešte natoľko v živom obcovaní, že nielen jej vôľu, ale i jej telo spútal so sebou. Z tej príčiny pokračuje tenže svätý: «Pán je s Tebou, ako otec so svojou dcérou, nad ktorou bedlive pečuje; ako ženích s nevestou, ktorú jedine miluje; ako kráľ s kráľovnou, ktorú vo vysokej úcte chová». Preto, dušo kresťanská, pros denne Pannu Máriu, aby ti dopomohla, žeby i s tebou bol Pán Boh po celý tvoj život, i v poslednú hodinu smrti. «Požehnaná si medzi ženami» pokračoval anjel vo svojom pozdravení. Ovšem Maria je najvýš požehnaná z celého svojho pokolenia, pretože len ona jediná stala sa účastnou dôstojnosti, byť «matkou Božou.» Ona samajediná je matkou a spolu pannou; ona skrz Syna svojho, ktorého porodila, premenila kliatbu Božiu v požehnanie. Eva bola pôvodkyňou hriechu, Maria je studnicou milosti; Eva nás ranila, Maria uzdravila. Ona uslyšiac slovo anjelovo, zarazila sa a premýšľala v duchu, aké by to malo byť pozdravenie. Sv. Ambróz píše o tomto: «Maria sa nezľakla anjela, jakožto ducha nebeského, ale preto sa zľakla, že sa jej anjel zjavil v podobe mládenca; a ešte viacej zľakla sa pochvaly, ktorú o sebe slyšala.» Preto premýšľala, aké by to bolo pozdravenie? Ona sa vždy pokladala za pannu chudobnú a svetu docela neznámu; nevídala na sebe iného, nežli chyby a nedostatky; ona sa držala za nehodnú Božích milostí a preto sa zľakla, slyšiac tak vysokú, anjelskú pochvalu. I keď spozoroval anjel, že sa sv. Panna uľakla, riekol jej: «Neboj sa, lebo si nalezla milosť u Boha; hľa, počneš a porodíš syna a nazveš meno jeho Ježiš. On veľkým bude a Synom Najvyššieho nazývať sa bude.» Na tieto slová prenikla ovšem sladká radosť srdce sv. Panny. Ona však mlčala a premýšľala, ako to možno, že by sa mala stať matkou, keďže ona, dokiaľ bude len živá, umienila si zostávať pannou. Nevediac to nijak v mysli srovnať a len do väčších rozpakov upádajúc, otvorila konečne ústa a riekla: «Ako sa to stane, pretože muža nepoznávam ?» Na čo anjel ihneď rozptýlil všetky jej pochybnosti, doložiac, že sa to stane zázračne, mocou Ducha svätého. A teprv teraz sklonila hlavu Maria a s najhlbšou pokorou vyslovila oné vážné slová, na ktoré zem a nebesia s napjatosťou čakali: «Ejhľa! dievka Pána, staň sa mi podľa slova tvojho». A v tom okamžení «Slovo» v nej telom učineno je. Syn Boží stal sa človekom, aby nebesia smieril so zemou. Poučenie. V svätej zemi jesto mestečko, ktoré sa menuje Nazaret. Leží ono vysoko v zelenom údolí, obklopenom horami. S jednej strany opiera sa o vrch, a tu sú domy tak stavané, že zadná stena, ba niekde i celá izba vyrúbaná je do skaly. V tomto mestečku prebývajú teraz Turci i kresťani. Je tu i františkánsky kláštor s pekným kostolom. V tomto kostole ide sa najprv niekoľko schodami dolu, potom rovno, až sa konečne prijde do skalnej komory, kde početné lampy horia. Muži i ženy kľačia tu ponorení v hlbokú pobožnosť v najväčšom tichu. Mnohí už pred kapiou vyzúvajú obuv, tak sväté je im toto miesto; a sotva kto prijde sem alebo odijde odtiaľ, žeby nepokľakol a nepobozkal svätú pôdu. Čo však asi zvláštneho mohlo sa udať na tomto mieste? Pred temer dvetisíc rokmi prebývala tu chudobná panna. Zotrvávajúc jednúc na modlitbe, videla nenadále vchádzať k sebe anjela. Miesto, kde anjel stál, poznačené je stĺpom. Anjel oslovil zadivenú pannu nasledujúcimi slovy: «Zdravas Maria!» Toto slovo, ktoré anjel povedal užasnutej panne v tichej komôrke v Nazarete, dostalo sa do verejnosti a od tých čias zavznieva svetom, ako ľúbezný zvuk nebeského zvonu. Koľko millionov ľudských jazykov vyslovuje toto slovo s pobožnosťou, odkedy ho anjel vyriekol! Neminie zaiste okamihu, žeby toto pozdravenie niekde na zemi vyrieknuté nebolo. Kto je však ona, ktorú ľudia pozdravujú toľkokrát, koľko je listia na horách a trávy na poliach, koľko rosných kvapiek na bylinách v lete a koľko sňahových vločiek v čase zimnom na svete ? Či je to vec dovolená, aby sme tvora Božieho tak veľmi ctili a velebili? Ovšem! Veď keby nám slnce nedávalo potrebného svetla a tepla, nemohli by sme videť ani pracovať; nič by nám na poli nerástlo ani nedozrievalo. Bez slnca by na zemi bola tma a smrť. A preto nie div, že neznajúci Stvoriteľa pohani klaňali sa slnku a držali ho za boha. Slnce zaiste nie je boh, ale ono je studnicou nebeskou, z ktorej Boh vylieva na všetko stvorenie svetlo a život, zrast, krásu a potešenie. To nikto zapierať nemôže. Lež čo, keby na tomto svete bolo iné aké stvorenie, skrze ktoré by Boh poskytoval ľudom život a pomoc tu na zemi, rovne tak ako i večné spasenie ich dušiam: či by sme takéto stvorenie nemali si nado všetko ctiť a vážiť, ačkoľvek by sme sa mu jakožto stvoreniu klaňať nesmeli? Bez obalu rečeno: spasenie všetkých ľudí a celého sveta je Ježiš Kristus; a stvorenie, skrze ktoré Boh svetu Spasiteľa daroval, je blahoslavená Panna Maria. Preto dobre činíme, volajúc: «Zdravas Maria!» Drahý čitateľu! Si-li ty roľník, a vozy obilím vysoko naložené tiahnú do tvojho dvora, a zlatoklasé snopy tak vysoko siahajú, že vzdor pritiahnutému pavúzu vráta sotva vozom stačia: — či si ty ozaj za nič nebudeš vážiť role, na ktorej sa ti tak výborné obilie urodilo? Si-li vinohradník, a nastane krásna jaseň, i urodí sa ti víno, jakého ľudia nepamätajú; veselá chasa po vinici strieľa a kupec prv, nežli by bol víno okúsil, a nejednajúc sa, dobrovoľne pridáva na cene: — tu by mohol neviem kto prijsť so závdavkom na dlani, aby ti vinohrad odkúpil, ty veru neodmárniš svojej vinice, kde sa ti tak dobré a výborné víno urodilo. Si-li haviar a pracuješ hlboko v štolni pod zemou — ťažká to ovšem a nebezpečná práca —: jak nešťastným by si bol, keby ti tak v hlbokom skalnom sklepení vyhasol neočakávane kahanec. Preto ti vždy býva drahocennou malá lampa a tiché svetielko, ktoré v nej trblieta. Si-li kresťan a poznávaš-li jasne ohavnosť tvojich hriechov, horko a skrúšene za ne ľutuješ, a nalezáš útechu i potešenie v Ježišu Kristu: tedy ti je zaiste kríž, na ktorom On pnel a trpel, znamením najsvätejším. A keby si teprv ten pravý kríž videl, nebolo by istotne pre teba nič ctihodnejšieho na tomto svete. Keď teda už i kríž, na ktorom Spasiteľ trpel, v toľkej úctivosti chováš, či potom nebudeš ctiť matku, ktorá Spasiteľa pod srdcom nosila? A keďže si haviar váži svetlo malej lampy, zdáliž nám nemá byť vysoko vážená Matka, z ktorej vyblesklo «Svetlo sveta». A je-li pôda človeku drahocenná, ktorá mu chlieb a víno prináša, zdáliž nemá mu byť drahocennou i tá, z ktorej živý chlieb pochádza a z ktorej nebeský prameň vyrinul? Či je to teda proti rozumu alebo vážnosti ľudskej, keď milliony kresťanov každodenne s úctou, radosťou a láskou vyvolávajú: «Zdravas Maria!» Lež podotknem ti ešte jedno, drahý čitateľu, čo ťa veru zvláštne pohnúť musí k úcte preblahoslavenej Panny. Stojac u lôžka pri nemocnom, ktorý je nám ináč zcela cudzí a neznámy, máme s ním útrpnosť a radi by sme mu pomohli, keby sme len vedeli. Mnohé dieťa, inak divé a ľahkomyseľné, vidiac trpeť otca lebo matku, riekne: Radšej bych sám trpel, než na to sa díval! O čo viac teda musí to dojať matku, keď vidí trpeť jediného, nevinného syna! A v skutku! keď urputní nepriatelia Ježiša poličkovali, viacej to bolelo Máriu, nežli Jeho samého. Keď mu drze pľuvali do tváre, bola by to radšej ona sama zniesla. Keď ho šľahali bičom po chrbte, bola by radšej zachytila rany vlastným telom. Keď ho viedli na horu Kalváriu a on mukami ztrýznený vliekol ťažké bremeno kríža, tu si Matka nepochybne pomyslela: Bodaj by kríž tento radšej na mňa boli vložili. A keď nasadili hrebíky a ťažké kladivo prerážalo ich mäsom i kosťnii — hrozné to tlčenie, hroznejšie, nežli videť rakev nad dieťaťom zabednievať! — tu jej tĺklo srdce žiadosťou: keďby radšej hrebík ten moju ruku, moju nohu, moje srdce prebíjal. A keď na kríži pnel a ako žeravý uheľ sotlieval v plameni ukrutných bolestí, tu povzdychla v mysli: Dvojnásobne bych všetko to na seba prevzala, kebych len mohla sama trpeť za neho! I vyznaj, drahý čitateľu! zdáliž za takúto sústrasť, za takéto utrpenie so Synom svojím nezasluhuje Maria, aby sme každodenne s úctou a vďačnosťou zvolali: «Zdravas Maria!» Dnes slávi cirkev svätá dvojakú slávnosť: Vtelenie totižto Pána a spolu slávnosť blahoslavenej Panny Márie, že sa stala matkou Božou. Preutešené tajomstvo toto zvestuje nám zvon tri razy z veže, a kedykoľvek ráno, v poludnie a večer zaznieva jeho zvuk, nábožný katolík, znamenajúc sa zavše znamením sv. kríža, volá: «Zdravas Maria!» Pápež Urban II. naložil, aby sa v každej obci každodenne trikrát zvonilo «Anjel Pána», aby takto kresťani, doma či na poli dlejúci, modlili sa k blahoslavenej Panne za oných hrdinov, ktorí ďaleko od svojich podiel brali v križiackych vojnách. A u nás v Uhorsku zavedená bola táto pobožnosť k Bohorodičke roku 1309. na sneme cirkevnom, odbavovanom v Udvarde. Križiacke války už síce dávno pominuly, ale celý náš život je neustálé križiacke ťaženie proti nepriateľom nášho spasenia. Preto potrebujeme pomoci a podpory Božej, ktorú nám len Maria vyprostredkovať môže svojou prí-mluvou. Pápež Benedikt XIII. spojil r. 1724. s modlitbou «Anjel Pána» plnomocné odpustky. Kto sa teda «Anjel Pána» každodenne trikrát pomodlí a mesačne raz i sväté sviatosti prijíma, obdrží každý mesiac plnomocné Odpustky. Modlitba. Ó Bože, skrúšeným srdcom Ti ďakujem, že si jednorodeného Syna svojho nechal stať sa človekom, a Máriu jeho sv. Matku učinil si i mne matkou; popraj mi svätej milosti, abych Teba, Boha a Pána môjho, nikdy neprestával milovať a Máriu, Matku, so synovskou oddanosťou ctiť si a vážiť. Amen.4 |