| ||||||
| Zlato leží dolu pod zemou a drahocenné perly ukryté pod vlnami morskými Príroda ukrýva svoje poklady oku ľudskému, kdežto veci chatrnejšej ceny ponecháva jakoby pohodené po cestách. A čo tu vidíme v prírode, to isté nachádzame i v obvode duševného sveta. Najvznešenejšie cnosti a najvyššie duševné zásluhy, známé síce Bohu, ostávajú tajné pred ľudmi, naopak cnosti menej veľké a zásluhy obyčajné bývajú známe a vidomé každému. Tak sa to má i so sv. Jozefom. On, o ktorom sväté Písmo tak na krátko hovorí, prináleží medzi najväčších a trónu božskému najbližších svätých. Lebo ako Panna Maria blahoslavená je medzi ženami, tak i sv. Jozef blahoslavený je medzi mužmi, pretože ho Boh vyvolil za ochrancu a pestúna jednorodenému svojmu Synovi, za láskyplného tovaryša panenskej jeho matke, a postavil ho za hlavu svätej rodine. Po mene Ježiš a Maria najviacej oslávené je meno sv. Jozefa po celom kresťanstve. Prečo Boh tomuto sv. mužovi toľké vyznačenie preukázal, udáva nám sväté Písmo jediným ale významuplným slovom, keď praví, že bol «muž spravodlivý». Toto slovo obsahuje v sebe najvyššiu chválu, ktorú mu udeľuje sám Duch svätý a neznamená ono nič menej, nežli že sv. Jozef bol muž celou svojou povahou čistý, cnostný a zvlášte lásky plný. Pochádzal sv. Jozef z pokolenia Dávidovho, otec jeho menoval sa Jakub. Žil on v mládeneckom, panensky čistotnom stave v Nazarete, malom to mestečku Galilejskom, a zanášal sa remeslom tesárskym. V tomže mestečku žila, celkom utiahnutá od sveta, bohabojná a veľmi pobožná panna, ktorá, pochádzajúc rovne z pokolenia Dávida kráľa, menovala sa Maria. Pretože u Židov všetko arciotcovské požehnanie a všetky božské sľuby spočívaly na rodoch, preto Židia na udržanie rodu najväčšiu váhu kládli, a vstúpením do stavu manželského ukazovali svoju nábožnú túžbu, mať podiel na Božích zasľúbeniach. Tak i sv. Jozef a panna Maria vyvolili si stav tento. Ale u Židov neuzavieralo sa nikdy manželstvo bez predbežného zasnúbenia a sňatok nasledoval vždy až za dlhší čas potom. Medzi týmto časom nesmel ženích nevestu svoju navštíviť, ani s ňou hovoriť. A v tomto čase, prv nežli by bol sv. Jozef blahoslavenú nevestu svoju k sebe do domu uviedol, počala ona z Ducha svätého. Upadol teda následkom toho do najtrápnejšieho nepokoja, nevediac ovšem ešte tenkrát, že ona Syna Božieho, očakávaného Spasiteľa sveta, pod srdcom nosí. Ale pretože bol muž spravodlivý a o Márii, vyvolenej svojej neveste vedel, že je samá čistota a nevinnosť, nemohol to srovnať so svojím svedomím, aby zle o nej myslel, a tým ešte menej, aby ju uviedol u ľudí do zlej povesti a učinil ju takým činom nešťastnou. Preto ačkoľvek by bol mal právo vydať ju súdu, pretože mu bola nevesta, nemohol sa k tomu čo muž spravodlivý odhodlať, — proti tomu búrilo sa v ňom svedomie. Umienil si teda prepustiť ju potajomky, v tichosti a bez hluku a súdu poslať jej list, ktorým svoje zasnúbenie s ňou rozväzuje. Ale Boh nenechal dlho sv. Jozefa v tejto trápnej neistote. Neočakávane zvestoval sv. Jozefovi anjel Pána, že Maria stane sa matkou Syna Božieho, zachovajúc tak i velebnú cnosť čistoty i slávu nepoškvrneného panenstva, aby ju teda bez rozmýšľania vzal za manželku. Jak veľké to potešenie pre sv. Jozefa! Veď i on už dlho a túžebne očakával Vykupiteľa. S najväčšou úctou a s najčistejšou láskou vzal hneď Máriu čo manželku pod svoju ochranu a uviedol ju k sebe do domu. Týmto zaštítil blahoslavenú Pannu proti utrhačným jazykom, a ostal pri nej čo verný spoločník, pestún a vychovateľ Ježiša Krista v neporušenej čistote a úplnej zdržanlivosti. Maria totiž večnú čistotu slúbiľa Bohu a za jej príkladom učinil to i sv. Jozef. Maria a Jozef žili tak v pokoji a šťastí v chudobnom svojom domku; Jozef zachádzal s Máriou s najväčšou úctou a s najsrdečnejšou láskou staral sa o všetky jej potreby. Najväčším potešením bola mu myšlienka, že skoro bude môcť uzreť milostivý obličaj božského Vykupiteľa. Túžba jeho blížila sa deň po dni k splneniu. Za niekoľko mesiacov po sňatku vydal cisár Augustus prísny rozkaz, aby sa previedol popis ľudu v celom cisárstve a každý povinen bol dostaviť sa do toho mesta, zkade jeho rod pochádzal, k zápisu. Jozef a Maria, súc obidva potomci rodu Dávidovho, šli do Betlehema, zkadiaľ Dávid pochádzal. A keď pri veľkom návale ľudu v meste nocľahu dostať nemohli, utiahli sa von za mestom do jaskyne, ktorá nočného času slúžievala pastierom za maštaľ. Tu porodila blahoslavená Panna božské Dieťa Ježiša, a sv. Jozef bol prvý, ktorému sa dostalo tej veľkej milosti za podiel, že najkrásnejšie toto Dieťa, aké kedy svet videl, svojima očima videť, na svojich ramenách chovať mohol. Otec nebeský vložil mu jakoby sám Dieťa v náručie čo najdrahší poklad a ustanovil ho jemu za strážcu, ochrancu, pestúna a vychovateľa. A Jozef plnil so všemožnou vernosťou povinnosti tohoto úradu. Štyridsiaty deň po narodení Ježišovom šiel Jozef s Pannou Máriou a s božským Dieťaťom do Jeruzalema, aby ho tam obetoval Pánu. Z Jeruzalema vrátil sa zpiatky do Betlehema. Avšak sladkého pokoja a nezkalenej radosti len za krátky čas požíval. Kráľ Herodes číhal dieťaťu po živote. I keď jednúc Jozef v občerstvujúcom spánku ponorený ležal, zjavil sa mu anjel a oslovil ho: «Vstaň, vezmi Dieťa i jeho Matku, a sťahuj sa do Egypta a zostaň tam, pokiaľ ti nepoviem.» A on vstal a sťahoval sa; nemyslel ani na ďalekú cestu, ani na obťažné putovanie, nepýtal sa po príčine, pretože pravá poslušnosť nezná otázky: prečo a načo, a jak dlho. Po zdĺhavej púti prišiel do Egypta. Až keď kráľ Herodes zomrel, bolo mu opäť naloženo, aby sa vrátil do zeme Izraelskej. On to učinil a prebýval napozatým v meste Nazarete. Niekoľko rokov neskôr putoval s Máriou a dvanásťročným Ježišom do Jeruzalema k veľkonočným sviatkom. Tu ostal Ježiš tri dni v chráme. Jozef a Maria, najdúc ho po dlhom a úzkostnom hľadaní, vrátili sa do Nazareta zpiatky. Sv. Jozef bol manželom Panny Márie a pestúnom Ježiša podľa zákona, ale on bol ním ovšem i v duchu lásky. V Márii spatroval nielen to, čo druhí manželia vo svojich manželkách spatrujú, milú totižto ženu, útlu matku, vernú spoločnicu; v jeho očiach bola ona o mnoho viacej: vyvolená Pána, najčistejšia, najsvätejšia panna, najvznešenejšia medzi ženami, matka božskej milosti a lásky. V Ježišovi videl nielen to, čo iní otcovia vo svojich synoch spatrujú: nádej svojho kolena, oslavu svojho rodu, potešenie a pomoc na starobu. To všetko bolo by bývalo málo, mysleť o Ježišovi. Sv. Jozef videl v ňom oslávenie ľudu Izraelského, osvietenie pohanov, spasenie a vykúpenie sveta. Preto sa i staral neúnavne, s úplnou oddanosťou a sebazaprením o Matku i Dieťa. Súc potomok rodu kráľovského, prevádzal remeslo tesárske a prevádzal ho s láskou, pretože pracoval za Máriu a Ježiša. Oni jedli z jeho chleba, pili z jeho pohára a šatili sa z toho, čo on zaslúžil. Za nich pracoval on vo dne i v noci, v potu tvári svojej, a myšlienka na nich posilňovala ho, keď pod bremenom práce napádaly ho mdloby; pot rinúci mu z tváre považoval za perly pre budúci svoj poklad v nebi, dielňa jeho bola mu rajom, pretože tam prebýval s ním Ježiš: a kde Ježiš prebýva, tam je všade šťastie a raj, kde však Ježiša nieto, tam i paláce, zlatom sa skvejúce, sú len žaláre bez opravdivého šťastia. Už k prvým ľuďom hovoril Hospodin v raji: «V potu tvári tvojej obrábať budeš zem a požívať chlieb tvoj;» a od týchto čias, za mnoho tisíc rokov roní sa človeku pot po lícach, ale veľká tu otázka, či sa on roní z lásky k Bohu a z lásky k Ježišu, alebo len z lásky ku svetu ? Drahocenné sú potné kropaje, ktoré prelievame vo vernom plnení našich povinností z lásky k manželke, k dieťaťu, a ku tým, ktorých nám Boh sveril, takýto pot občerstvuje a oživuje nás jakoby nebeskou rosou; nešťastný je naopak každý pot, jestli nám ho závisť a vôbec hriešna dajaká náklonnosť vynucuje z tvári, lebo on neochladzuje, lež len viacej roznecuje zožieravý plameň náruživostí. O smrti sv. Jozefa nič nám nesdeľuje Písmo sväté, tak že neznáme s istotou ani kedy, ani kde zomrel. Hrob jeho ukazujú podnes v doline Josafat blízo mesta Jeruzalema; o svätých jeho pozostatkoch nečiní cirkevný dejepis žiadnej zmienky. Toľko nám známo, že on ešte pred verejným vystúpením Ježiša Krista zomrel, pretože pri svatbe v Káne galilejskej nebol prítomný. A smrť jeho bola zaiste sladká a šťastná, lebo zomrel v náručí Ježiša a Márie, so vzdychom lásky ku svätej Matke, s pohľadom dôvery k Synu Božiemu. Útca k sv. Jozefovi rozšírila sa teprv za posledných století, zvlášte pričinením sv. Terezie a sv. Františka Saleského. Roku 1675. zvolil cisár Leopold prvý sv. Jozefa za ochrancu zemí rakúskych. Poučenie. Sv. Jozef bol dľa zákona otec, vlastne pestún Ježiša Krista, ktorý je nám podľa nevyzpytateľnej milosti Božej jednorodeným bratom, on bol manžel Panny Márie, predrahej to matky našej; je on teda i naším otcom. Ako taký je naším učiteľom v živote, poučujúc nás všetkých tým prekrásnym príkladom, ktorý každému pre jeho stav zanechal. Čo niekedy kráľ Farao o Jozefovi egyptskom povedal: «Iďte k Jozefovi a učiňte, čokoľvek vám rozkáže», to ešte vo vyššom stupni platí o Jozefovi nazaretskom. Iďte k Jozefovi mládenci a panny a učte sa od neho milovať nevinnosť, a opatrovať si laliu čistoty, ktorá vám v srdci i vo tvári rozkvitá; iďte k nemu manželia a učte sa od neho pokoju, láske, trpezlivosti v prípadoch stavu manželského; vy otcovia učte sa od neho, ako dietky svoje v bázni Božej vychovávať a do chrámu vodiť; vy šľachtici a vysokorodení, učte sa od neho, úpadok rodu vašeho trpezlive a ponížene znášať; vy remeselníci učte sa od neho, starať sa o rodinu; vy chudobní choďte do jeho dielne a učte sa od neho, ako pracovať a s málom byť spokojní; vy hriešnici, ktorí ste Ježiša stratili, iďte k nemu a učte sa hľadať ho s ľútosťou a pokánim; vy nemocní učte sa od neho zomreť s Ježišom a s Pannou Máriou. Sv. Jozef je nám však i vzorom, ako dočasné statky vyhľadávať máme. Pozemské statky vydobývať si, je našou povinnosťou, pretože potrebné sú nám ony: 1) k živobytiu. Každý deň totiž musíš jesť, potrebuješ odev, príbytok atď. Aby ti to neschádzalo a aby si iným žobraním nepadol na obtiaž, musíš hľadeť zaopatriť si výživu a majetok. 2) K našemu vzdelaniu. Chceš-li sa niečomu naučiť, musíš chodiť do školy, zaopatriť si knihy alebo potrebné stroje, musíš snáď podujať ďaleké cesty. 3) K tomu, aby si v svojom stave niečo vykonať mohol. Remeselník zaopatriť si musí nástroje a látku; musí často dlho čakať na vyrobené peniaze. Roľník musí mať dom, pole, dobytok. A tak v každom stave potrebné sú pozemské statky. 4) Napokon k tomu, aby sme i svojim blížnym preukázať mohli dačo dobrého, nado všetko chudobným, biednym a nemocným. Spasiteľ nám totižto sľúbil, že jestli dobre nakladáme so sverenými nám statky, sverí nám v nebi ešte vyššie poklady. Preto i z tohoto ohľadu musíme hľadeť nadobudnúť si pozemských statkov. Akým spôsobom však máme vyhľadávať pozemské statky? 1) Vždycky buď spravodlivým. Neber, čo nie je tvoje. Každý, kto ku pr. kradne v hore drevo a vôbec niečo takého bere, čo mu nepatrí, hreší. Podobne hreší každý, kto niečo nalezeného majiteľovi nevráti, lež sebe podrží.— Ďalej, nerob druhému škody! Takýmto spôsobom hreší, kto druhému cez pole ide, dobytok na cudzom pasie, alebo akýmkoľvek iným spôsobom blížnému na majetku škodu činí. — Nešuď! Kto blížného klame, aby z toho sám úžitok mal, ten šudí, na pr. kto starý alebo chorý dobytok za mladý a zdravý, kto falošné peniaze za berné udáva, kto víno, múku, mlieko a iné veci falšuje; krčmári, ktorí dvojou kriedou píšu; kupci, ktorí preťahujú; a napokon i oškodení, jestli viacej požadujú, nežli škoda obnáša. 2) Nerob si zbytočných starostí a buď .spokojný s málom. Sú ľudia, ktorí nikdy nevychádzajú zo starostí a lámu si hlavu jednostajne nad tým, ako sa im budúcne povede. Takéto starosti Hospodin doslovne zapovedá, pretože tým človek nedôveru javí k jeho dobrote. Človek má predovšetkým po tom túžiť, aby sa ľúbil Bohu, aby život dľa jeho svätej vôle riadil a večného spasenia dosiahol. Ohľadom časných vecí má v pokoji pracovať a ponechať to zcela Bohu, čo budúcnosť prinesie. Buď s málom spokojný! S málom je spokojný ten, kto nechce mať a vyrobiť si viac, nežli čo pre seba a svoju rodinu potrebuje, aby slušne a jednoducho živý bol. Písmo sväté nás dostatočne učí, jak nerozumne jednajú tí, ktorí sa snažia nashromaždiť si mnoho statkov a peňazí. Veď po smrti nič so sebou nevezmú, a tu zo samej dychtivosti po väčšom výrobku a zisku zapomínajú na svoju dušu a nič sa o ňu nestarajú. Modlitba. Ó Bože, ktorý si sv. Jozefa za pestúna Syna svojho a za ženícha najblahoslavenejšej matky Márie vyvolil: ráčil, učiň, prosíme, aby sme na jeho prímluvu a skrze jeho zásluhy čistým srdcom Tebe slúžiť a potom s ním v nebi na veky oslavovať Ta mohli. Amen. |