Sv. Ján z Fakunda

(12. 6.)

V meste Fakunde, v kráľovstve Leoneskom vo Španielsku, žil Ján Gonzalez a jeho manželka Sancia Martinez, ktorí patrili ku slávnemu rodu Kastrillov. Dávno túžili bohatí a nábožní manželia, aby ich dobrotivý Boh dietkami obdaroval. Boh vyslyšal ich skrúšenú modlitbu a daroval im syna, ktorý roku 1419 pri sv. krste dostal otcovo meno Ján. Neskôr požehnal im Boh ešte troch synov a tri dcéry. Už v útlom veku dali rodičia Jána do školy ku Benediktínom, ktorí ho jak vo vedách, tak i v nábožnosti znamenite vychovávali. Ján bol živý chlapec a pri tom nábožný; mal obľubu v modlitbe a pôstoch; bol mravný a na svoj mladý vek veľmi rozvažný; miloval samotu a stránil sa všetkých zábav. Keď to videl otec, odovzdal ho pod opateru biskupovi Alfonsovi v Burgose, aby tento z neho kňaza vychoval. I vymohol mu už teraz otec dôchodky viacej fár, ktorých správu zveril za plat niektorým mníchom.

Ján žil pri biskupovi Alfonsovi veľmi nábožne a chystal sa k duchovnému stavu, i túžil po dokonalosti. Pohružoval sa v modlitby a v hlboké sv. rozjímania o Bohu a o večnosti; tak nahliadal vždy viacej, čo je potrebno, aby sa mohol stať opravdivým učeníkom Ježiša Krista. Poznal, že je chybný a slabý, že pripútaný je ešte veľmi k svetu a že preto nie je schopným vyššej dokonalosti. Dôchodky, ktoré z tých fár požíval, zdály sa mu zrazu neslušnými, ba hriešnymi; i nechcel ich viac užívať, aby svoje svedomie neobťažoval. I prosil biskupa, aby mohol tie úrady, ktorých povinnosti bez toho neplnil, do jeho rúk složiť. Biskup vyhovel jeho žiadosti. A keď ho za kňaza vysvätil, prosil Ján, aby smel čo chudobný kaplán pri kostole sv. Agathy úradovať. Tu slúžieval každý deň sv. omšu a začal s veľkým prospechom slovo Božie kázať. I zapieral seba samého, mal najväčšiu radosť a obľubu v samote, modlitbe a pôstoch, v čítaní sv. Písma a iných spasonosných kníh. Keď badal, že v bohosloveckých vedách nie je ešte dokonale zbehlým, išiel r. 1450 na vysoké školy do Salamanky. A za štyri roky nadobudol si takých veľkých vedomostí, že nad všetkými spolužiakmi vynikal a pre svoju nábožnosť a cnostný život od všetkých ľudí veľmi cteným bol.

Keď dokonal svoje učenie, vstúpil do kollegiuma u sv. Bartolomea, ktoré ustanovilo ho kaplánom pri fare sv. Sebastiana. Býval u jedného nábožného kanonika, kde bez prekážky ťažkým kajúcnosťam oddávať sa mohol. Za deväť rokov kázaval v chráme sv. Sebastiana veľmi horlivé; jeho kázne donášaly dobré ovocie. Tu upadol do ťažkej nemoce. Dlhý čas trpel na kameň a musel sa lekárskej operácii podrobiť. I urobil sľub, že keď mu zdravie navráteno bude, že sa odriekne celkom sveta a do kláštora vstúpi. A divotvorným spôsobom bol uzdravený. Nato predal svoj majetok a rozdal utržené peniaze chudobným.

Roku 1463, dňa 18. júna vstúpil do kláštora ku pustovníkom sv. Augustína v Salamanke, kde sa veľmi prísno žilo. Jeho horlivosť, ktorú po čas zkúšebný prejavoval, dokazovala, že je už dokonalým v duchovnom živote. Roku 1464, dňa 28. augusta složil slávné sľuby práve na deň sv. Augustína. I vymenovaný bol za kazateľa. Teraz ohlasoval slovo Božie tak horlivé a s takou silou, a hovorieval tak nenútene a dôrazne proti zlosťam (ducha času), že nezadlho badať bolo v Salamanke nápadné napravenie mravov. Raz kázal v Albe. Vojvoda Don Garcia, ktorý ho počúval, nahneval sa naňho pre jeho smelú reč tak, že mu dohováral, a smrťou mu vyhrážal. «Načo, môj pane», odpovedal Ján, «načo chodím na kazateľňu? Či preto, aby som pravdu zvestoval, alebo či preto, aby som lahodil a pochleboval? Kazateľ musí v srdci tak byť sporiadaný, aby pre pravdu, či ona hriešnika karhá alebo cnosť chváli, i smrť podstúpiť hotový bol.» Keď sa Ján do Salamanky vracal, poslal vojvoda Garcia svojich sluhov za ním, aby ho zabili. Keď ho dohonili naľakali sa jeho pohľadu, padli na kolená a vyznali svoj zamýšľaný zločin. Vojvoda nebezpečne onemocnel, oželel svoj krok a prosil svätého za odpustenie. Sv. Ján modlil sa za neho, i uzdravil sa. Keď raz v Salamanke v kázni svojej karhal nádheru a nemravnosť ženských, sprisahaly sa proti nemu pohoršlivé neviestky a chcely ho na ulici zavraždiť. No Boh zachránil služobníka svojho. Vo spovedelnici bol neunaveným. S každým hriešnikom zachádzal láskavé, ale naliehal i prísne na neho, aby sa obrátil s celým srdcom k Bohu. Kto cudzí majetok nenavrátil, hriešnych spoločností sa neodriekol, život po mnohom napomínaní nenapravil, tomu nedal rozhrešenie.

Nikdy neslúžil Ján sv. omšu, kým sa nevyspovedal. Keď sa nad tým jeho bratia horšili, riekol: «Uznám, bratia, svoju chybu a prosím vás za odpustenie, ale ja nemôžem za to. Pretože som hriešnik, neznám, či som hoden nenávisti lebo lásky. Aby som sa stal hodným lásky, usilujem sa zo všetkej sily a prijímam tak často sviatosť pokánia. Veď neviem, v ktorom dni alebo hodine môj Pán príjde, aby odo mňa počet žiadal. Vidím mnohých, ktorí náhle umierajú, niektorých, ktorí v nemoci o smysly prichádzajú, a preto sa usilujem, aby som v tom čase nájdený bol čo pripravený ku skladaniu účtov. Často sa teda spovedávam, lebo každú hodinu hrešievam.»

Od polnoci až do rána sa modlieval a ku sv. omši chystal, ktorú po zkrúšenej spovedi každý deň slúžieval a to s takou pobožnosťou, že slzy zalievaly mu tvár a duša vo vytržení so Spasiteľom sa zaoberala. Preto potreboval k nej dlhšieho času. I napomenul ho prior: «Prečo jednáš tak nemúdre ? Či nebadáš, ako trápiš miništranta? Prečo neriadiš sa pri sv. omši dľa druhých kňazov ?» I vyjavil priorovi pod pečaťou mlčanlivosti, prečo tak dlho sv. omšu slúžieva a ten napomnel bratov, aby sa nad tým nehoršili. Neskôr zjavil tú príčinu z poslušnosti, že sa mu umučený Spasiteľ zjavuje a on do rozjímania Jeho bolesti pohrúžený býva.

Roku 1471 vyvolený bol jednohlasne ponížený Ján za priora kláštoru. Pod jeho riadením prekvitala sporiadanosť a nábožnosť medzi bratmi kláštorskými, ktorí jeho skvelý príklad nasledovali. Pohľad jeho vzbudzoval dobrých ku cnosti, hriešnikom pôsobil zahanbenie. V rozhovore bol dobrosrdečný, dvojsmyselnosť a pretvárku nenávidel. Vždy bol jasnej mysli, nikdy ale nesmial sa. S apoštolskou horlivosťou pracoval na spasení duší blížnych až do smrti, ktorú, ako niektorí jeho životopisci dosvedčujú, horlivosťou proti neprávosťam si pritiahol. V Salamanke žila veľmi nemravná osoba, ktorá mnohých mladých ľudí pokazila. Sv. Ján karhal jej pohoršlivý život a oslobodil od nej jedného zemanského mladíka. Hriešnica zahorela pomstou proti horlivému kárateľovi, i riekla s diabolským úšklebkom k jednému zo svojich dôverníkov, že Ján nebude jej viacej škodiť, lebo že rok neprežije. I upadol o krátky čas do zimnice a lekári nevedeli si rady a tvrdili, že je otrávený. S podivuhodnou trpezlivosťou znášal bolesti svoje a modlil sa za svojich nepriateľov; i usnul v Pánu dňa 11. júna roku 1479. Boh oslávil svojho služobníka. Tvár jeho skvela sa po smrti podivnou krásou, a ako za jeho života, dialy sa i po smrti na jeho prímluvu zázraky. Roku 1690 vriadil ho pápež Alexander VIII. do počtu svätých a pápež Benedikt XIII. ustanovil jeho sviatok na 12. júna.

Vyobrazuje sa v rúchu mníšskom, ako prežehnáva dvoch pred sebou kľačiacich ozbrojených napádateľov.

Poučenie.

Sv. Ján z Fakunda vyhľadával samotu, aby sa pohrúžil do rozjímania o umučení Spasiteľovom a o márnosti sveta, aby nasycoval ducha svojho a svoju lásku posvätil. A veď, či je pre dušu človeka väčšieho pokladu, ako milosť Božia a dosiahnutie večného blahoslavenstva? A po tomto poklade túžil sv. Ján a pohŕdal svetom. On nevedel, v ktorý deň a v ktorú hodinu príjde Pán, aby účet s ním robil. Preto on rozjímal o smrti Spasiteľovej, a pripravoval sa na svoju smrť každodennou spoveďou. Kresťane, kto nepamätuje na smrť, hreší. Všetko dychtenie po svete, všetko baženie po rozkošách, všetko zlé na svete má svoj pôvod v tom, že ľudia nepamätajú na nestálosť života a na smrť. Obraz smrti, obraz posledného boja, ktorý musíme raz všetci podstúpiť, je strašný. Čo počne si hriešnik, keď sa Boh vtedy od neho odvráti? A okamžik toto je neisté. Dni človeka minú sa ako tôňa a niekedy nenadále pretrhne sa nitka ľudského života. Kresťane, pamätuj na smrť každého času, ako sv. Ján z Fakunda!

Modlitba.

Ó Bože, nauč nás poznať krátkosť dní našich a posilňuj nás, aby sme tak, ako Tvoj sv. sluha Ján živí boli, jakoby každý deň posledným bol života nášho; daj, aby sme žili v Tvojej láske a v nej i zomreli a spasenie večné dosiahli skrze Ježiša Krista, Pána našeho. Amen.