Sv. Norbert, biskup a vyznavač

(6. 6.)

V mestečku Xantene, vo vojvodstve Kleve, narodil sa roku 1080 nemeckému grófovi Heribertovi z Gennepu a princezne Hedvige, z vojvodského domu Lothringov, syn, menom Norbert. Jeho otec Heribert bol pokrvným cisára Henrika IV., veľmi vážený a bohatý. Norbert mal neobyčajne krásne telo, ale i veľmi nadaného ducha. Bohatí a vznešení rodičia dali ho vo všetkých vedách vyučovať. Norbert vynikal vo vedách, bol v každom ohľade príjemný; i zaľúbil sa ľudu i veľkým pánom. Mladý, bohatý a veselý gróf oddal sa svetu a užíval ho dľa chuti a ľúbosti. Pretože bol druhým synom a starší brat mal prevzať väčšinu statkov po rodičoch a nimi vladáriť, chceli mať rodičia z Norberta kňaza. I dal sa nahovoriť, prijal nižšie posvätenie; ale za kňaza vysvätiť nechcel sa dať, ačkoľvek arcibiskup Fridrich v Kolíne ponúkal mu miesto kanonika pri svojom boku. Na skvelom dvore u arcibiskupa v Kolíne a neskôr u cisára Henrika V. žil Norbert čo almužník. Veselý mladík nazdával sa, že dosiahol cieľ svojich túžob. Mal hodnosť a mohol márnosti a rozkoše požívať dľa ľúbosti. Keď sa ozývalo jeho svedomie, udusil ho hlučnými veselosťami. I bol by zahynul, keby Božie milosrdenstvo nebolo ho, ako niekedy Šavla, obrátilo na cestu spasenia.

Dosiahol 28. rok veselého života svojho. Čo najskvostnejšie oblečený vysadol na koňa a poberal sa so svojim sluhom do vestfalskej dediny Vreden, kde ho veselí a ľahkomyseľní priatelia očakávali, aby sa s ním rozpustile zabávali. Keď poľom cválal, zastihla ho veľká búrka. Nikde nebolo prístrešia. Hromy rachotily, blesky Iietaly, dážď lial sa, vetor burácal, a Norbert poháňal koňa k rýchlejšiemu cvalu. «Pane, kam že chceš ?» volal prestrašený sluha. «Co robíš, pane? Vráť sa, pane môj; vráť sa, lebo ruka Pána je proti tebe!» No nepočúval na výstrahu sluhovu i cválal ďalej. Zrazu uderila hromová streľa s ohlušujúcim rachotom pred nohy koňove do zeme. Kôň prestrašený shodil Norberta. Keď sa prebral po hodine z mrákoty, vzbudilo sa v ňom svedomie, upozornilo ho na večné zahynutie, i zvolal prestrašený: «Pane, čo chceš, aby som činil ?» A vnútorný hlas mu odpovedal: «Chráň sa zlého, čiň dobré, vyhľadávaj pokoj duše a dokazuj svoju vieru skutkami bázne Božej!» A Norbert padol na kolená, plakal horko a skrúšene sa modlil. Vstal, nevrátil sa ku dvoru, ale do rodného mesta Xantenu. Obliekol kajúcne rúcho, vzdialil sa sveta, modlil sa a oplakával stratené roky mladosti. Opustil i svoje rodisko, išiel do kláštora sv. Sigberta, neďaleko Kolína nad Rýnom a prosil opáta Kanóna, aby ho na cestu dokonalosti priviedol. Vyspovedal sa z celého svojho života, činil pokánie a bol o dva roky arcibiskupom Kolínskym za kňaza vysvätený. Obliekol chudobné rúcho a odišiel do Xantenu. Keď slúžil svoju prvú sv. omšu v kostole svojho kláštora, obrátil sa po sv. Evangeliume k shromaždenému ľudu a kázal s takým dôrazom o márnosti sveta a o krátkosti ľudského života, že celý zástup hrôzou naplnil a ku plaču priviedol. Na druhý deň napomínal i svojich kláštorských bratov, ktorí ľahký život viedli, ku pokániu. Niektorí sa obrátili, ostatní ho nenávideli a ohovárali, že sa pretvaruje, že búri ľud proti kňažstvu, že stav svoj znevažuje, pretože čo kanonik oblieka sa a žije ako žobrák. Takto očiernili ho u pápežského legáta, ktorý r. 1118 do Friclara cirkevné shromaždenie povolal na ktorom Norbert prítomný sa nebránil a pokarhaný bol . Horbert znášal túto zkúšku s trpezlivosťou . Zaďakoval za kanonícku hodnosť , popredal svoj majetok, rozdal peniaze utržené medzi chudobných, kúpil si len kalich ,omšové rúcho a knihu ,mulicu a chudobné mníšské rúcho : putoval do mesta Sv. Gillesu ,kde sa toho času pápež Gelasius II. nachádzal : vrhol sa pred ním na kolená , vyspovedal sa pred ním z celého života ,a prosil ho so slzavými očami ,aby smel kázať a ľud napomínať .Rád vyhovel pápež jeho žiadosti . Norbert započal so svätou horlivosťou svoju apoštolskú prácu. V jednoduchom kajúcnom odeve, bosý, v najtuhšej zime, postiac sa a zapierajúc seba cestoval krajinami a ako kedysi sv. Ján Krstiteľ volal všade: «Čiňte pokánie!» Veľké množstvo hriešnikov obrátilo sa k Bohu. Na jeho hriešnikov obrátilo sa k Bohu. Na jeho apoštolskej ceste pripojili sa knemu horliví pomocníci , ktorí ale jeho prísne živobytie zniesť nevládali : onezdraveli vo Valenciennesu a pomreli . I našiel Norbrert Burchada , biskupa z Kambary , s ktorým na cisárskomdvore sa bol spriatelil . Keď Norbert na jeho dvor prišiel , stretol mladého kňaza Huga a prosil ho ponížene , aby ho ku biskupovi zaviedol . Hugo oznámil príchod chudobného mnícha biskupovi Burchadovi . Lež keď ho Hugo pred biskupa doviedol ,padol tento Norbertovi okolo hrdla a zvolal : Ó Norbert ,kto by bol o tebe toto veril a myslel ? Hugo stojací v diaľke videl tento výjav ,no nechápal ho, i pristúpil bližšie a pýtal sa pokorne ,prečo biskup tohto nepatrného cudzinca tak vyznačuje ? Tento pokorný muž ,ktorého tu vidíš , odpovedal biskup ,vychovávaný bol so mnou na cisárskom dvore. Žil skvele a veselo, a keď mu raz vysokú hodnosť biskupskú ponúkali, nechcel ju prijať a opovrhol ňou.» Hugo bol hlboko dojatý a prosil Norberta, aby ho sebou pojal. A šiel s ním čo oddaný učeník a pomáhal mu na jeho apoštolských cestách. Tak precestovali Brabant, Hennegau a Lutišsko a všade hrnul sa k ním ľud, aby počul hlas pokánia. Veľké bolo požehnanie práce Norbertovej: rozdelené srdcia smierily sa, nespravodlivé odňaté statky boly vrátené, zatvrdelí hriešnici prebudili sa zo svojho smrteľného spánku a nastúpili cestu spásy. Keď raz Norbert cez mesto Fosse pri Lutichu cestoval, prišlo k nemu množstvo ľudu a prosilo ho, aby u nich pokánie hlásal, lebo že mnohé rodiny sú rozvadené, seba napádajú, zabíjajú a nikto ich smieriť nemôže. Keď to ľud rozprával, šiel tade jeden mladík, ktorý k tým nespokojencom patril. «Hľa, to je jeden z tých, ktorého brat pred ôsmi dňami z nenávisti zabitý bol,» hovoril niekto z ľudu. Norbert šiel k nemu, objal ho a riekol: «Brat môj, hľaď, ja som pocestný cudzinec a nikoho som ešte v tomto kraji o nič neprosil a od nikoho nič neobsiahol. Pretože ale vidím, že si vzdelaný, dobre ozbrojený mladík z čestnej rodiny, opovažujem sa žobrať u teba o dar, ktorý mi, ako dľa tvojho zovňajšku súdim, neodopreš.» «Čo že by som ti mohol odopreť, ctihodný otče?» pýtal sa so zaslzavenýma očima mladík. «Odpusť,» prosil Norbert, «vrahovi svojho brata zo srdca!» Mladík sľúbil, pripojil sa k Norbertovi a slúžil od toho času jedine Bohu.

Veľká bola úcta, ktorú požíval Norbert u ľudu. Kdekoľvek sa ukázal, hrnul sa k nemu ľud, aby ho videl a kázeň jeho poslúchal. Tým nedal sa svätý kazateľ mýliť, aby Bohu nenútene slúžil. Prišiel jedného dňa do Monastíru. Za krátku chvíľu obklopilo ho množstvo ľudu. Norbert zavrel sa do izby a modlil sa dlho. Lud bol nespokojný, šomral, chcel domov odísť a kričal: «Na čo sme sem prišli? Mysleli sme, že nám kázať bude, srdcia naše poteší, naučí nás trpezlivosti a láskavosti. Lež on nestará sa o nás, spí snáď alebo robí iné, čo sa mu páči.» Hugo išiel k nemu, aby mu to oznámil; keď ale videl, že sa modlí, nechcel ho mýliť a vrátil sa. Lud bol nespokojnejší a preto po chvíli vstúpil k nemu Hugo opäť a riekol: «Lud čaká na teba, otče, a keď nevychádzaš, chce odísť.» «Mlč, synu môj,» odpovedal Norbert; «lebo nemáme Bohu tak slúžiť, ako my chceme, ale ako On chce.» I vstúpil do kostola, slúžil sv. omšu ku cti Panny Márie, modlil sa za tých, ktorých chcel smieriť, vyšiel k ľudu, kázal tak horlivé, že všetkých dojal a pohol ku túžbe po večných statkoch. Keď to počul nábožný biskup Bartolomej v meste Laone, prosil Norberta, aby k nemu prišiel a do jeho biskupstva vstúpil. Norbert prišiel k nemu, dal sa nahovoriť, že sa prepoštom pri sv. Martinovi stal a dľa vôle biskupovej poriadok robiť začal medzi kanonikami; keď ale videl, že je namáhanie jeho marné, pýtal za prepustenie a vyprosil si len, aby smel niekde pri Laone kláštor založiť a pravidlá novému rádu predpísať. Biskup povolil mu to.

A Norbert vyhľadal si príhodné miestečko v pustej hore Kursi (Courcy), neďaleko mesta Remžu, ktoré od dávnych časov Premontré (Praemonstratum) sa menovalo a kde malá porúchaná kaplnka sa nachádzala. I zvolal: «Toto je to miesto, ktoré nám Pán ukázal; tu nájde svoje spasenie zástup reholných kňazov.» Biskup kúpil to miesto a Norbert opravil kaplnku, vystaval pri nej kláštor a vstúpil do neho s 13 učeníkami. A to bol pôvod chýrneho rádu Premonštrátskeho.

Roku 1121 pripojili sa k nemu ešte mnohí kňazi tak, že na Vianoce štyridsiati složili sľub nového rádu, ktorý podporovaný pápežmi a kráľmi po Európe chytro sa rozšíril a nezadlho pod správou Norbertovou 800 kňazov pociťoval, ktorí v ôsmich opátstvach podelení žili. Pápež Honorius II. potvrdil nový rád tento dňa 16. februára r. 1125. Norbert priniesol sám potvrďujúcu bullu z Ríma. Z počiatku žil Norbert so svojimi učeníci vo veľkej chudobe. Mali len jednu mulicu, na túto naložili suchého dreva, predávali ho v blízkych mestách a kupovali za utržené peniaze chleba. Keď počet reholníkov sa rozmnožil, stal sa rád Premonštrátsky veľmi užitočným pre sv. vieru, umenie a vedy. Bratia nosili biele rúcho, z hrubej vlny zhotovené, žili dľa pravidiel sv. Augustína, vyznačovali sa neustálou starostlivosťou o spásu duší, láskou k chudobe, pohostinstvom oproti cudzincom a núdznym, poslušnosťou a zachovávaním mlčanlivosti.

Svätý opát odprevádzal grófa Theobalda v záležitosti svojho rádu do Nemecka; i prišiel práve vtedy do Špíru (Speyer), keď tam cisár Lothar II. snem krajinský vydržiaval. Na tomto sneme prítomní boli i poslanci z mesta Devína (Magdeburg), ktorí o nástupníka po zomrelom arcibiskupovi prosili. Dvoch kňazov navrhli mu na túto hodnosť. Lothar II. vyvolil sv. Norberta a prítomní poslanci zvolali: «Toto je náš otec a pastier!» Vzdor svojmu zdráhaniu musel sv. Norbert vysokú túto hodnosť prijať, keď pápežský legát a prítomní biskupi naňho doliehali. Svätý muž, v chudobnom rúchu svojho rádu oblečený, nastúpil s poslancami cestu do Devína. Lud prijal ho nadšene, ačkoľvek oblečený bol ako žobrák. Strážca brány pri arcibiskupskom paláci, uzrúc v zástupe v dlhom rade cudzích veľkých pánov chudobne odeného mnícha, ktorý bosý kráčal, držal ho za žobráka a riekol: «Naspäť, už je vnútri dosť žobrákov!» A keď strážnika tí, čo za sv. Norbertom išli, karhali a riekli, že je to nový arcibiskup, padol strážnik na svoje kolená, lež sv. Norbert sa usmial a riekol: «Brat môj, ty ma lepšie poznáš než tí, ktorí ma na túto hodnosť povýšili a ma prinútili, aby som do tohoto paláca vkročil.»

Ako arcibiskup nepremenil nič vo svojom prísnom spôsobe života a bol každým dňom pokornejší. Svojím horlivým účinkovaním a príťažlivým príkladom napravil väčšinu svojho kňažstva a naklonil k nábožnému životu. Svojmu stádu svietil najkrajšími cnosťami lásky, poníženosti a trpezlivosti; oproti svojim nepriateľom, ktorí boli zatvrdelí hriešnici, bol dobrý, láskavý a modlil sa za nich. Sv. Norbert bol prítulným sv. cirkvi celým srdcom; on sdieľal jej radosti a bolesti. Veľmi ho bolelo, keď o nejakom neporiadku v cirkvi počul. Roku 1130 vyvolení boli naraz dvaja pápeži a spravovali cirkev. So sv. Bernardom pracoval usilovne na tom, aby tú smutnú roztržku odstránil.

Rád Premonštrátov, ktorý bol založil, rozšíril sa po Európe veľmi, i mal vyše sto opátství. Sv. Norbert ustanovil svojho učeníka Huga najvyšším opátom a sveril mu riadenie celého rádu svojho. I kanonici sv. Martina, ktorí predtým nešetrne proti svätému sa chovali, prijali jeho rád, ba i opátstvo Valsery nasledovalo ich príklad.

Nezadlho doprevádzal sv. Norbert cisára Lothara do Talianska, ktorý ho bol za svojho arcikancelára vymenoval, a bol v Ríme pri jeho korunovaní na cisára rimského prítomný. S cisárom Lotharom pomáhal v Ríme upevniť trón riadne vyvoleného pápeža Innocenta II. I vrátil sa domov, onezdravel po mnohom namáhaní nebezpečne, ležal štyri mesiace nemocný, a usnul v Pánu dňa 6. júna 1139, v 53. roku veku svojho, v ôsmom roku svojho požehnaného arcibiskupského úradovania.

Telo jeho pochované bolo v hlavnom chráme v Devíne (Magdeburgu) a Gregor XIII. vriadil ho r. 1582 do počtu svätých. Keď Devín stal sa lutheránskym, nástojili Premonštráti u cisára Ferdinanda II, že tento pozostatky ich svätého zakladateľa z Devína r. 1627 preniesť dal do Prahy, kde sa posiaľ v premonštrátskom kláštore na Strahove ctia.

Po smrti sv. Norberta rozšíril sa rád Premonštrátsky, alebo Norbertínsky, tak chytro po celej Európe, že o sto rokov tisíc opátství mal, z ktorých ale dnes málo už jestvuje.

Sv. Norbert vyobrazuje sa obyčajne s kalichom v ruke, z ktorého blesky padajú na človeka, pri jeho nohách ležiaceho; v druhej ruke drží berlu a olivovú ratolesť. To znamená jeho veľkú lásku ku najsvätejšej oltárnej Sviatosti. Vyobrazuje sa i čo mladík nádherne oblečený na bujnom koni, pod nohami spínajúceho sa koňa drak, nad ním anjel ukazujúci jednou rukou k nebu. I vyobrazuje sa konečne čo kľačiaci mních, ktorému podáva Panna Maria rúcho Premonštrátov.

Poučenie.

Sv. Norbert prináležal vo svojej mladosti kňazskému stavu, ačkoľvek všetko posvätenie neobsiahol, a predsa viedol Bohu nemilý, pohoršujúci život dlhé roky. No milosrdný Boh vyvolil si ho ku svojim sv. cieľom, i navštívil ho, ako Savla, v pravom čase, i obrátil ho. A hriešny dvoran našiel milosť veľkú u Boha a úplné odpustenie previnenia svojej mladosti. I stal sa vzorom kresťanskej dokonalosti, príkladom kňazskej, apoštolskej horlivej práce. Hromový blesk obrátil ho na úzku cestu cnosti. I o Lutherovi sa hovorí, že hromový blesk, ktorý zabil pri ňom priateľa, priviedol ho k tomu, aby mníchom sa stal. No obrátenie toho zakončilo sa ináč ako sv. Norbertovo. Luther bo! pôvodcom veľkého odpadnutia od sv. cirkvi, zapríčinil tridsaťročnú krvavú vojnu a sám tak ďaleko klesol, že čo mních, sľubom viazaný, pojal za manželku z kláštora uprchlú mníšku. Čo toho teda príčina, že Luther v duchu začal a v tele skončil, sv. Norbert ale od svojho obrátenia v dokonalosti pokračoval? Keď Šavel s koňa shodený na zemi zvolal: «Pane, čo chceš, aby som činil ?» poukázal ho Boh do Damasku ku Ananiášovi, ktorý ho z počiatku na ceste ku spaseniu viesť mal. I sv. Norbert vyhľadal si po svojom podobnom divotvornom obrátení opáta, aby mu bol vodcom na ceste spasenia. Luther chcel v pýche svojej sám iných viesť, upadol do veľkého bludu, stal sa nepriateľom sv. cirkvi a tak i umrel. Keď teda chceš, kresťane, pokračovať po ceste cnosti a dokonalosti, musíš mať niekoho, aspoň z počiatku, za vodcu, ktorý je v kresťanskom živobytí zbehlý, musíš na vlas v jeho vedení poslušným, i v dobrom stály a vytrvanlivý byť.

Sv. Norbert bojoval ťažký boj; no on zvíťazil. Prijímal Sviatosť oltárnu často po dokonalej príprave a s veľkou pobožnosťou: a týmto nadobúdal sily. I ty, kresťane, prijímaj Telo Ježiša. Krista v najsvätejšej Sviatosti oltárnej. Toto je pokrm duše, chlieb života, všeobecný prostriedok proti pokúšaniam a neprávosťam. Týmto prijímaním Tela Božieho rásť bude tvoja viera, oživí sa tvoja nádej, rozmnoží sa tvoja láska. Chystaj sa, kresťane, ku prijatiu tejto Sviatosti, ako sv. Norbert, aby si ju hodne prijal. Poníženosť, zapieranie seba, čistota srdca a tela sú potrebné podmienky ku tomu.

Modlitba.

Ó Bože, ktorý si sv. Norberta, vyznavača a biskupa, učinil výborným hlásateľom Tvojho slova a skrze neho sv. cirkev novým rádom obohatiť ráčil; popraj nám skrze jeho zásluhy, aby sme to, čo on slovom učil, s Tvojou pomocou vykonať mohli. Skrze Ježiša Krista, Pána našeho. Amen.