Sv. Františka Rímská(9. 3.) | ||||||
| V šemohúci Boh určil každému človeku istý stav, v ktorom, jestli zachováva príkazy a sv. sviatosti horlive užíva, spasenia dojsť môže. Preto píše sv. Pavel k Efezským: «Prosím vás teda, ja väzeň v Pánu, aby ste chodili tak ako hodno je toho povolania, ku ktorému povolaní ste.» A sv. Jakub apoštol napomína: «Jestli však dakomu z vás nedostáva sa múdrosti», . . . (aby totiž uspokojil sa so svojím stavom) «nech ju žiada od Boha, ktorý všetkým dáva bez omluvy, a bude mu daná.» Ale stav a povolanie samo v sebe nepostačuje ešte k tomu, človeka urobiť svätým, lež ovšem, keď človek povinnosti tohoto svojho stavu plní a cnosti s ním spojené horlivé koná, môže sa stať svätým. Tak ačkoľvek je panenstvo dokonalejší stav nežli manželstvo, ono samo ešte človeka svätým učiniť nemôže, naopak ani stav manželský v ničom nehatí človeka, aby sa svätým stať mohol. Príkladom sú nám toho početní svätí. Zrejme to vidíme i v živote sv. Františky, vdovy. Sv. Františka, vdova, menuje sa Rímskou, pretože sa narodila v Ríme a síce roku 1384. Otec jej bol veľmi bohatý šľachtic. V útlej mladosti milovala nadovšetko cudnosť, a preto by nebola ani za svet dovolila, aby sa kto čo len žartom bol dotknul jej ruky, tváre a vôbec tela. Premilé dievča rovnalo sa viacej anjelu, nežli dcére tohoto sveta. S vážnosťou, prevyšujúcou útly jej vek, uťahovala sa od detinských hier, milovala nadovšetko pokoj a tiché rozjímanie, v ktorom ona s detinskou prostosrdečnosťou obcovala so svätými a anjelmi Božími tak živo, ako by bola mala viditeľné bytosti pred sebou, dávala im darom vonné kvietie, vila im vence a rozprávala im všetky svoje drobné radosti a potešenia. Keď jej bolo dvanásť rokov, zanášala sa tou jedinkou túžbou, zriecť sa sveta celkom a ísť do kláštora. Rodičia však nechceli k tomu privoliť, tak že z poslušnosti vydala sa neskôr za mladého šľachtica Vavrinca Ponzianiho. Podvoliac sa vôli rodičovskej, mala ona pri tom najčistejší úmysel: chcela tak dokázať svoju poslušnosť, súc spolu odhodlaná, plniť i v tomto stave vždy a vo všetkom vôľu Božiu. S týmto úmyslom pristúpila k oltáru, a Boh jej udelil k tomu hojného požehnania. Usporiadajúc si dom, začala viesť život tichý a ustránený. Len toho si hľadela, aby sa zaľúbila Bohu a manželovi a verne plnila svoje povinnosti. Preto ani nečinila zbytočných návštev, a keď i musela dľa obyčaju stavu svojho navštevovať kedy-tedy príbuzných alebo iné šľachtické rodiny, činila to vždy s vážnosťou ako sa na kresťanskú paniu sluší. Keď po obyčaji svojho rodu musela sa šatiť sametom a hodvábom a musela nosiť drahocenný šperk, nekládla na to nikdy veľkej váhy. Činila to nie z obľuby, ale z nutnosti, nemohúc ináč podľa svojho stavu činiť. K manželovi svojmu bola vždy prívetivá, úslužná a vľúdna. Najkrajším toho svedoctvom je, že behom štyridsať rokov, ktoré v stave manželskom strávila, medzi ňou a manželom nikdy neprihodilo sa ani najmenšie nedorozumenie, nenávisť alebo zvada. Čo videla manželovi na očiach, ochotne splnila. Neodporovala mu nikdy, i keby dakedy právo na jej strane bolo bývalo, radšej mlčala, čakajúc na vhodnejší čas, a potom mierne i slušne predniesla svoju mienku. V modlitbe a rozjímaní mala najväčšie obľúbenie, rada chodievala do kostola, nikdy však nezanedbala domáce svoje povinnosti. A keď ju manžel volal alebo jej niečo naložil, ihneď odložila modlitbu a rozjímanie a ochotne podrobila sa jeho rozkazom. Pri takýchto príležitosťach riekavala obyčajne: «Vydatá pani musí vedeť pretrhnúť svoje pobožnosti, jak to jej domáca úloha požaduje; veď to znamená len opúšťať Boha pre Boha, ideme-li od modlitby plniť to, čo nám stav náš ukladá za povinnosť.» Týmto chcela povedať: «Boh ovšem chce, aby sme sa modlili, ale predovšetkým žiada, aby sme plnili povinnosti stavu svojho. Nemôžeme-li teda plniť i jedno i druhé naraz, milšie je Bohu, jestli ukrátime a poodložíme modlitbu, nežli keď zanedbáme povinnosti stavu. A jaká bola k manželovi, taká bola i k dietkam. Boh ju požehnal štyrmi dietkami, ktoré ona pokladala za nebeský dar, a preto i celá jej pečlivosť ta čelila, aby ich vychovala v bázni Božej a zachovala nevinné. Modlievala sa s nimi každodenne ráno a večer; rozmluvala s nimi často o Ježišu Kristu a jeho láske k nám; hovorievala im často, ako Boh všetko vidí a vie a vštepovala im od útlej mladosti do srdca ošklivosť oproti hriechu. Spolu žiadala od nich poslušnosť na prvé slovo, a čo ako ich milovala, netrpela pri nich žiadnej nemravnosti, ba jestli s dobrým nemohla poriadiť, trestala ich prísne. Rovne tak pečlive starala sa i o svojich služobných. Ustanovila im čas, kedy sa majú modliť, a kedy ísť do kostola, zachádzala s nimi dobre a láskavé, slovom i príkladom viedla ich k dobrému. Onemocnel-li kto z nich, nedovolila preniesť ho do nemocnice, lež opatrovala ho sama doma, riekajúc: «My navštevujeme nemocnice, aby sme tam opatrovali cudzích nemocných, prečo by sme teda stejnú lásku nemali preukazovať i vlastným domácim ?» Súc takto oproti manželovi, dietkam a služobným vždy láskavá a dobrotivá, oproti sebe samej bola nad mieru prísna. Obyčajným jej pokrmom bol chlieb a nápojom voda; vína alebo rýb neokúsila nikdy, okrem v nemoci na nariadenie lekárovo. Takýto nábožne kresťanský život urobil veľký dojem i na ostatné panie v Ríme. Mnohé z nich, ktoré predtým oddané boly márnosti, začaly sa jednoducho nosiť a v domácej utiahlosti plniť povinnosti stavu svojho. Áno, daly sa za príkladom sv. Františky zapísať do braterstva rádu Benediktinského, aby vo svete príkladný život pod riadením týchto nábožných kňazov viesť mohly. Avšak koho Boh miluje, toho i navštevuje. I na sv. Františku dopadly všelijaké a to ťažké zkúšky. Najprv jej umrel chlapec, nevinný ako anjel, potom dievča, celá jej radosť a potešenie. Františka sa síce tešila tým, že Boh jej nevinné dietky tak skoro povolal k večným radosťam, ale srdcu nemohla zabrániť, aby nežialilo, ani očiam, aby neplakaly. Potom opäť Ladislav, kráľ neapolský, pozdvihnul vojnu proti Rímu, a jeho vojská, zaujmúc mesto, plenily a drancovaly všetko, čo im pod ruku padlo. Vavrinec, jej manžel, ranený bol pri obrane mesta a majetku pred vzteklým nepriateľom, syn jej odvedený do zajatia, palác a vonkajšie statky na vnivoč obrátené. Sv. Františka všetko toto trpezlive znášala, ba keď Neapolskí jej manžela z mesta vypovedali a ona do núdze upadla, keď jej i to najpotrebnejšie schádzalo, neprestávala úfať v Boha, praviac s trpezlivým Jobom: «Pán Boh dal, Pán Boh vzal, meno Pána budiž pochváleno.» I neúfala darmo. Pokoj zanedlho nastal a s ním vrátil sa manžel i syn do náručia milej manželky a matky. Františka viedla i ďalej nábožné živobytie. S povolením manželovým založila kláštor pre panny a vdovy, ktoré sa sveta zriecť mienily. V tomto kláštore uviedla reholu sv. Benedikta. Roku 1436, po smrti svojho manžela, rozlúčila sa sv. Františka so svojím synom a jeho dietkami, opustila skvostný palác, kde s manželom štyridsať rokov v nezkalenom pokoji strávila, a utiahla sa do kláštora, ktorý bola sama založila. Tu však zanedlho zájsť malo slnce jej života. Neustálé pôsty, bdenia a kajúce skutky zoslabily jej telo. Jedného večera, vyberúc sa z kláštora, išla navštíviť ťažko nemocného syna, a sotva že nastúpila potom zpiatočnú cestu, napadly ju slabosti tak nepremožiteľné, že od návratu upustiť musela. Prijala teda posledné sv. sviatosti, a na to anjel, ktorý ju v živote ochraňoval, povzniesol jej dušu pred trón Všemohúceho dňa 9. marca roku 1440. Poučenie. Drahý čitateľu! Zo života sv. Františky, ktorý od počiatku až do konca veľmi mnoho nasledovania hodného obsahuje, kladiem ti pred oči len niektoré hlavné poučenia. 1. Sv. Františka už čo dieťa rozplakala sa, keď ju dakto neúplne oblečenú videl, alebo tela jej dotknúť sa chcel. — Takto činiť máš i ty kresťane! Nikdy nedovoľuj, aby ťa kto videl v takom obleku, v jakom by si sa vôbec pred svetom ukázať nemohol, alebo aby sa kto necudne dotýkal tela tvojho. Tým menej budeš sa smieť i ty dotýkať koho takým spôsobom. Peklo bude naplnené ľudmi, ktorí tomuto mravnému pravidlu protivné sa chovali. 2. Jedinká radosť a potešenie sv. Františky už čo dieťaťa bola modlitba a samota. — Keď teda deti k modlitbe nútiť treba, keď ony radšej s druhými prostopašnými deťmi behajú po ulici, nežli by sa doma v určený k tomu čas modlili, to je veľmi zlé znamenie. Kresťanskí rodičia by toho nikdy nemali trpel. 3. Sv. Františka poslúchala svojich rodičov a vstúpila do stavu manželského; preto ju požehnal Boh a bola šťastlivá. — Ťažko sa prehrešujú oné deti, ktoré bez vedomia svojich rodičov, alebo proti vôli vstupujú do stavu manželského. Takéto deti nemôžu očakávať božského požehnania. Ťažko však prehrešiť sa môžu i rodičia, jestli deti k manželstvu nútia, ktoré k tomu povolania nemajú; alebo im nanucujú ženícha lebo nevestu, ku ktorým necítia náklonnosti a lásky; alebo jestli svoje deti v nedospelom ešte veku ženia a vydávajú. Jak veľkú zodpovednosť uvaľujú takíto rodičia na seba pred Sudcom večným! 4. Sv. Františka žila v manželstve štyridsať rokov, bez toho, žeby so svojím manželom len jeden jedinký raz bola prišla do sporu, zvady alebo nedorozumenia. — Čo povedia na to oní manželia, ktorí ani jedného dňa, ba snáď ani hodiny nemôžu byť bez svárov a zvady, ktorí jeden druhého k hnevu popudzujú, hania a preklínajú? Či pri takomto chovaní môžu úfať, že Pán Boh, ktorý je Boh pokoja a jednoty, požehná ich svojimi milosťami? 5 Sv. Františka dietkam svojim od útlej mladosti vštepovala do srdca bázeň a lásku k Bohu. Prečo nedáva každý rodič svojim deťom takéhoto naučenia? 6. Sv. Františka napokon rada obcovala s anjelmi a predovšetkým anjela strážcu videla jednostajne jakoby pri boku svojom stáť, a dopustila-li sa jakej chyby, smutno od nej odvracať sa. — Aj nám pri boku stojí anjel strážca. Dávajme preto pozor, aby sme ho neobrazili, konajme skutky jemu milé, ako sú miernosť, čistota, dobrovoľná chudoba, častá modlitba, pravdivosť, pokoj a svornosť. Modlitba. Ó Bože! ktorý nám z nevýslovnej dobroty dávaš k podpore a ochrane anjelov strážcov, popraj nám milosti, aby sme v živote účastní boli ich ochrany a po smrti radovali sa s nimi večne v nebesiach. Amen. |