Sv. Kazimír, kralevič poľský.(4. 3.) | ||||||
| Poliaci, súc rodu slovanského, prijali vieru kresťanskú z Čiech. Už sv. Vojtech hlásal im Ježiša Krista, a keď po jeho mučeníckej smrti kresťanstvo na čas upadlo, pozdvihla ho znovu česká kňažna Dobrovka, manželka Mečislava I. Od tých čias pridŕžali sa Poliaci viery Kristovej čo najdrahšieho pokladu a povstali medzi nimi mnohí svätí a oslávení Boží. Jeden z nich je sv. Kazimír. Kazimír narodil sa roku 1458. dňa 5. októbra práve v ten deň, keď jeho otec Kazimír IV, kráľ poľský, nad rytiermi nemeckého rádu slávneho víťazstva dobyl. Bohabojná jeho matka Alžbeta, kňažna rakúska, pripravovala zavčasu srdce útleho chlapčeka k životu cnostnému a viery plnému. Výchovu kralevičovu obstarával kanonik Dlugoš, muž veľmi zaslúžený. Pekné vlohy Kazimírove vyvinovaly sa rýchlo, tak že vedomosťou i mravnosťou prevyšoval svojich bratov. Hospodin ho obdaril hojnými milosťami, i tak sa stalo, že on už za útlej mladosti, za veku, kde sa ešte dieťa smieva, hráva a žartúva, bol vážny i usadlý a na veselosťach svojich súdruhov nebrával žiadneho podielu. Ako nevinná a príjemne voniaca Ialija medzi tŕnim a jedovatým krovím dospieval a rástol on; miesto že by bol robil návštevy, kochal sa vo hrách, v tanečných zábavách a honbách: spiechaval do kostola k oltáru, a tam u Ježiša hľadával potešenie a rozkoš svoju. Za jeho detinstva panoval v Uhorsku Matej Korvín, panovník rovne tak slávny ako prísny. Nespokojní s jeho prísnosťou veľmoži vystrojili roku 1471. skvostné vyslanstvo k poľskému kráľovi, žiadajúc, aby im poslal svojho 13 ročného syna Kazimíra za kráľa. Kazimírov otec, kráľ poľský, pristanúc na ich prosby, zasľúbil vystrojiť kraleviča do Uhier na čele dvanásť tisícového vojska. Ale Kazimír zdráhal sa prijať kráľovský trón, nabídnutý mu cestou nepravou. A tým nadobudnul Matej potrebného času priviesť nespokojníkov k poslušnosti, sobrať dostatočného vojska a obrátiť sa s celou silou proti práporom poľským, ktoré na výslovný kráľov rozkaz, s mladým Kazimírom na čele, tiahly k uhorským hraniciam. Ku bitke neprišlo, lebo poľské vojsko, uzrúc výborné čaty kráľa uhorského, pustilo sa na útek a i Kazimír sám pod ochranou niekoľkých sebe verných musel sa utiahnuť, aby nepadol nepriateľovi do rúk. Musel sa ovšem utiahnuť, urobil to však rád, nebažiac po svetských hodnosťach a zemských korunách; srdce jeho túžilo po večných statkoch nebeských. Život večný, tichý pokoj bez zápasu, radosti bez trápenia, a blahé požívanie toho duševného šťastia, ktoré Boh svojim vyvoleným udeľuje, to bola oná koruna, ktorá mu láskavé a ľúbezne kynula z výšin nebeských. Otec Kazimírov hneval sa nad tým, že sa mu nádeje nesplnily, a preto kralevič z obavy pred otcovým hnevom nevrátil sa do Krakova, lež uchýlil sa na vzdialený zámok, kým sa pápežovi o niekoľko mesiacov podarilo staré priateľstvo medzi otcom a synom obnovil Uprostred dvorného hluku žil napotom v úplnej utiahlosti, zaoberajúc sa nábožným cvičením a skutkami milosrdenstva. Nádheru netrpel okolo seba, pod rúchom nosil na holom tele vždy pás kajúcnosti a spával na tvrdej zemi. Pôsty zachovával tak prísno, že ani nemocný preli stúpiť ich nechcel. «Pre pôst nestal som sa ešte nikdy nemocnejším», hovorieval k lekárovi, «a nemajú-li lieky žiadnej moci k uzdraveniu, neprospeje mi ani keď sa nebudem postiť.» Včas ráno vstával a vykonav rannú modlitbu, pospiechal do kostola, aby bol prítomný na svätej omši; a nebol-li kostol ešte otvorený, kľakol si vonku predo dvermi, modlil sa a čakal, kým otvorili. Pri omši svätej býval tak pobožný, že sa každý domnieval videí v ňom anjela. V dospelom veku často i v noci vstával, aby navštívil božského Vykupiteľa v najsvätejšej Sviatosti a rozjímal o jeho horkom umučení. Utrpenie Ježišovo tak hlboko mu vždy dojímalo srdce, že na kríž suchým okom pozreť nevedel. V tichom rozjímaní sprevádzal obyčajne Spasiteľa na trpkej ceste do Jeruzalema, kde sa všetko nad ním splniť malo; videl ho v duchu uprostred učedelníkov, lúčiaceho sa bolestne s nimi; videl ho v záhrade getsemanskej úzkostlivé spínať ruky k nebesám; sprevádzal ho k súdu a patril slzavým okom, keď ho ubičovaného Pilát predviedol, praviac: «Ajhľa, človek»; sprevádzal ho pod bremenom kríža klesajúceho na horu Golgothy a stál tam v duchu podľa jeho najsvätejšej Matky; videl ho krvácať a skláňať zranenú hlavu; slyšal ho žalovať sa na žížeň, Jeho, z ktorého vyviera prameň spasenia; žalovať sa na svoje úplné opustenie na kríži, Jeho, o ktorom svedectvo vydal Otec nebeský: «toto je môj premilený Syn.» Všetko toto videl a slyšal v duchu a ňádria jeho dmuly sa citami bolesti, oko jeho ronilo sväté slzy lásky a vďačnosti. Tu pod krížom slyšal on však i slová Spasiteľove: «Ajhľa, matka tvoja», preto i plápolalo mu srdce plameňom vrúcnej lásky k Bohorodičke, a nemenúval ju ináč, nežli svojou milou matkou. Z lásky k nej složil peknú pieseň v cirkevnej latinskej reči, ktorá sa takto začína: «Omni die dic Mariae laudes mea anima.»2 Túto pieseň prespevúval každodenne. Pred smrťou žiadal, aby táto pieseň odpísaná a do rakve vložená bola. Aby sa zaľúbil svojej nebeskej matke Márii, složil sľub čistoty panenskej a zadržal ho až do smrti neporušený. Ale jeho vrúcna láska k Ježišu Kristu a k blahoslavenej Panne Márii neukrývala sa len tajne v srdci, lež ukazovala sa i zjavne vo skutkoch svetu prospešných. On sa totiž láskavé a chtivé ujímal chudobných a núdzu trpiacich. Už čo chlapček odkladal si peniaze, ktoré na zábavu bol dostal, na stranu, aby z nich chudobným udeľovať mohol. Preto ich každodenne svolával k sebe v predsieni kráľovského paláca, a keď dvoranínovia krútili nad tým hlavou a vytýkali, že sa to na kraleviča nesluší, dal im za odpoveď: «Spasiteľ povedal, že kto chudobným slúži, jemu slúži! Môže-li teda knieža vysoký svoj rod lepšie uctiť, nežli takouto službou? Ja si aspoň nežiadam vyššej cti, nežli slúžiť čo i najnižšiemu chudobnému. Na takúto neočakávanú odpoveď dvoranínovia ani slova viacej neriekli. Sv. Kazimír vyniká medzi svätými čo krásny a vznešený príklad čistoty. Telo jeho bolo vždy čistým chrámom Ducha svätého, on i v srdci rovnal sa nevinnosťou anjelom. Pred ním nesmelo sa prehovoriť nikdy neslušné a čistotu urážajúce slovo. Keď raz pri hostine, pri ktorej čo kralevič prítomný byť musel, dostalo sa mu k ušiam necudné slovo, padol na skutku do mdlôb. Jak veľmi miloval čistotu, vysvitá patrne z toho, že volil radšej umreť, než ju povedal, že kto chudobným slúži, jemu slúži! Môže-li teda knieža vysoký svoj rod lepšie uctiť, nežli takouto službou? Ja si aspoň nežiadam vyššej cti, nežli slúžiť čo i najnižšiemu chudobnému. Na takúto neočakávanú odpoveď dvoranínovia ani slova viacej neriekli. Sv Kazimír vyniká medzisvätými čo krásny a vzenešený príklad čistoty Telo jeho bolo vždy čistým chrámom Ducha svätého , on i v srdci rovnal sa nevinnosťou anjelom .Pred ním nesmelo sa prehovoriť nikdy neslušne a čistotu urážajúc slovo .Keď raz pro hostine ,pri ktorej čo kralevič prítomný byť musel ,dostalo sa mu k ušiam necudné slovo ,padol na skutku mdlob .Jak veľmi miloval čistotu ,vysvita patrne z toho ,že volil radšej umreť, než ju porušiť .Keď mu totižto 24.rokov , zachvátila ho ťažká nemoc ,a lekári ,vynaložiac všetko svoje umenie ,nevládali ho vyliečiť .Len jeden prostriedok ešte odporúčali ,aby sa totiž Kazimír oženil ,tým že sa vylieči .Otec ,matka i príbuzni prosili ho ,povšímnuť si rady lekárskej a zachovať si život .Kazimír však riekol :radšej volím umreť ,než takýmto spôsobom život si predĺžiť. Zimnica ho konečne ztrávila a priviedla napokraj hrobu . Deň, kedy zomrel ,vedel popredu ,a k nastávajúcemu rozčúleniu sa so svetom ,na ktorý po celý život tak málo bol držal ,pripravoval sa prijatím sviatostí a vrúcnou modlitbou k Bohorodičke .Umierajúc chopil trasúcou sa rukou ešte raz svätý kríž a pobozkajúc vrúcne rany Spasiteľove,pravil :Do rúk Tvojich,o Ježišu ,porúčam dušu svoju a s týmto anjelská duša jeho pozdvihla sa k nebesám dňa 4.marca 1483. Panické telo jeho pochované bolo vo Vilne v kaplnke Matky Božej, ktorú on tak vrúcne miloval. Po 120 rokov otvorili hrob a našli telo neporušené, i vystavili mu na tom mieste skvostnú kaplnku z tesaného mramora, jakožto ochrancovi národa poľského. Poučenie. Sv. Kazimír rád meškával v kostole a rád zotrvával na modlitbách. Čo súdiš ty, drahý čitateľu, o tomto? Kazimír bol syn mocného kráľa. Žil na dvore kráľovskom uprostred všetkých možných rozkoší, v ktorých by sa bol mohol rovne tak ako i ostatní kochať. A on predsa bol prísny oproti sebe. Činil to zaiste preto, pretože vedel, že prísny a kajúci život potrebný alebo aspoň veľmi osožný je každému stavu. Sv. Kazimír choval sa so zvláštnou úctou k Ukrižovanému a k jeho nepoškvrnenej Matke. Z tejto príčiny volil radšej zomreť, než poškvrniť svoju panickú čistotu, ktorú si vážil nad život. Drahý čitateľu, miluješ-li Ježiša a Pannu Máriu, miluj i čistotu tvojmu stavu zodpovednú, lebo im nič nieto milšieho nad čistotný život. Úctu svoju k Ukrižovanému preukazuj predovšetkým vo svätý čas pôstny. K tomuto cieľu čítavaj alebo aspoň v duchu rozjímaj často o jeho prehorkom umučení; pozdvihúvaj často oči ku krížu, objímaj vrúcne toto znamenie spasenia a rozvažuj, čo všetko trpel Kristus z lásky k tebe. «Z lásky k tebe», pravím, pretože pravdu má sv. Ján Zlatoustý, keď píše: «Každý z nás vďaky vzdávať má Pánu Ježišu Kristu, ako keby z lásky k jednému každému prišiel bol na svet, pretože jedného každého rovne tak miluje, ako všetkých ľudí napospol. Preto praví aj sv. Pavel: «On mňa miloval a obetoval sa za mňa. «Jakože sa mu teda, táže sa ďalej tenže veľký učiteľ, «za tak veľkú lásku odmeniť chceš? Čokoľvek činíš ku jeho službe, všetko je primálo. I keby si z lásky k nemu krv svoju vycedil, keby si z úcty k nemu život svoj položil, lásku jeho predsa dostatočne odmeniť nemôžeš. Čiň aspoň svedomite, čo môžeš! Modlitba. Ó Bože, ktorý si sv. Kazimíra mládenca uprostred lahôd a rozkoší dvorského života v anjelskej čistote zachovávať ráčil, popraj nám milosti, aby sme uprostred prúdu O svetského vždy čistú a neporušenú myseľ zachovávali. Amen. |